100 rokov od založenia Česko- Slovenska

História samostatného Slovenska je veľmi mladá. Aby k takej samostatnosti, akú poznáme dnes, došlo, Slováci museli do toho vložiť veľa energie, úsilia, snahy a aj spolupráce s Čechmi. Už počas existencie habsburskej monarchie sa Slováci snažili nestratiť svoju identitu, i keď sa to počas maďarizácie takmer stalo. Podľa môjho názoru im vždy boli najbližším národom Česi, ktorí síce v rámci Rakúsko-Uhorska patrili pod rakúsku časť, ale so Slovákmi aj napriek tomu spolupracovali. 

Nástupom a ukončením prvej svetovej vojny sa menším národom mnohonárodnostnej habsburskej monarchie naskytla príležitosť osamostatniť sa. V tomto období začala aj spolupráca s Čechmi dosahovať vyššiu úroveň. Myšlienky spoločného štátneho útvaru sa začali skloňovať častejšie. Boj za samostatnosť a spolupráca týchto dvoch slovanských národov bola podľa mňa veľmi dobre myslená. Predsa len, čím viac hláv, tým viac rozumu. Jazyková bariéra medzi Slovákmi a Čechmi nebola takmer žiadna a myslím si, že si tieto národy dobre rozumeli a rozumejú si dodnes.

Avšak, z môjho pohľadu, sa v tomto procese vyskytlo veľa momentov, ktoré nepovažujem za úplne pozitívne. Jeden z nich sa udial už úplne na začiatku tohto veľkého projektu. V Prahe bola 28. októbra Národným výborom vyhlásená Česko-Slovenská republika, zatiaľ čo v Martine Slováci ešte len dumali a rozmýšľali, či do toho ísť. Ďalším negatívnym aspektom je, z môjho pohľadu, členstvo v Národnom výbore. Štyria Česi a jeden Slovák. Myslím si, že pokiaľ chceli Slováci a Česi spoločne tvoriť štát, bolo by spravodlivejšie, aby na štátne záležitosti mali oba národy rovnaký dosah. Kontroverznou témou by mohol byť aj čechoslovakizmus. Všade sa začalo hovoriť o československom jazyku či československom národe a podľa môjho názoru tým nevedome oba národy strácali identitu. Mne osobne sa nepáčil ani systém riadenia štátu. Slováci síce mali svoj Krajinský súd či Osobité ministerstvo, ale o všetkom sa rozhodovalo z jedného politického centra a Slováci tak nemali úplnú samosprávu. Vnímam to tak, že nenápadným spôsobom boli Slováci oproti Čechom trochu znevýhodňovaní a neboli považovaní za rovnocenného partnera.

Čo sa týka hospodárstva, aj tu bolo Slovensko hospodársky zaostalejšie a znevýhodnené. Prevládalo tu poľnohospodárstvo a ťažký priemysel. Majitelia podnikov na slovenskom území počas hospodárskej krízy riešili problémy na úkor Slovenska a Slovákov sa to dotýkalo v podobe nezamestnanosti až vytvárania tzv. hladových dolín.

Prvá Česko-Slovenská republika však Slovákom priniesla aj „veľa ovocia“. Slováci týmto spojením dosiahli veľa. Či už to, že boli prvýkrát určené hranice Slovenska, alebo tu bol prvýkrát do života uvedený demokratický politický systém aj s volebným právom, dokonca aj pre ženy. Rozvíjalo sa a podporovalo vzdelanie napríklad vznikom Univerzity Komenského a takisto umenie, napríklad vznikom Slovenského národného divadla. Zakladali sa nové spolky, združenia či politické strany, bola tu sloboda slova a Slovákom sa rozširovali obzory. Myslím si, že tento projekt bol skvelým začiatkom moderných dejín Slovenska i Česka a tieto dva národy to posunulo ďalej.

Potom však nastali komplikácie v podobe Mníchovskej zrady či druhej svetovej vojny, ale Česi a Slováci sa aj po týchto nežičlivých udalostiach opäť spojili a vytvorili ďalší spoločný štát. Jeho vývoj následne ovplyvnili viaceré turbulentné udalosti, ktoré po takmer polstoročnici vyvrcholili rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej republiky v roku 1992. Z môjho pohľadu je však jej rozpad, respektíve vznik Slovenskej republiky pozitívnou skutočnosťou. Avšak musíme si uvedomiť, že bez udalostí spred 100 rokov a bez spolupráce s Čechmi by sa to s najväčšou pravdepodobnosťou nestalo.

Čo sa týka súčasnosti, Slováci a Česi spolu stále veľmi dobre vychádzajú, či už sa to týka vzdelávania, kultúry, športu alebo politiky. Myslím si, že rozhodnutie oslavovať každoročne 28. október ako Deň vzniku samostatného Československého štátu v Českej republike je správne. Ide o významný historický medzník, avšak nielen v Česku, ale aj na Slovensku, preto sa jednoznačne prikláňam k zástancom osláv tohto dňa aj u nás.

 

                                                                               Amira Musová, septima, Gymnázium M.Galandu

 

Česko-Slovensko:100 rokov
Vznik Česko-slovenskej republiky je väčšinou občanov dvoch dnes už samostatných republík považovaný za jednu z najpozitívnejších historických udalostí v dejinách týchto dvoch národov. Do roku 1918 (samozrejme, že aj po ňom), keď tento po tisícročí prvý samostatný slovanský štát okolo rieky Moravy vznikal, sa myšlienka na jeho vznik tešila absolútnej podpore najmä medzi českou a slovenskou inteligenciou. Problémom však bol jej vážny nedostatok- na území Slovenska. Ten nebol až tak veľmi badateľný v centrách, ako bol multikultúrny Prešporok alebo nacionalistické stredoslovenské mestá na čele s Turčianskym svätým Martinom a Liptovským svätým Mikulášom. Markantným sa stával na východe našej krásnej krajiny. Dve najväčšie východoslovenské mestá sa vtedy len ťažko dali nazvať slovenskými. Vo v tej dobe maďarskom ,,Kassa” bola slovenčina v stave klinickej smrti, zatiaľ čo sa pri trocha optimistickejšom pohľade dalo povedať, že v uhorskom meste ,,Eperjes” melie slovenčina z posledného. Obzvlášť vo vyšších spoločenských vrstvách bolo módou rozprávať po maďarsky a slovenčina bola vnímaná ako jazyk spodiny. V dedinských ľudových školách učili v drvivej väčšine maďarskí učitelia, ktorí logicky nemali sebamenšiu snahu vysvetľovať históriu či súčasný stav pre nich cudzieho národa, ktorý, podľa skoršieho vyjadrenia istého Ľudovíta Košúta, ani nejestvoval. (Trochu provokatívne by som rád dodal, že spomínaný neexistujúci národ ,t.j. Slováci ,naďalej prežíva niekde medzi Moravou a Uhom, zatiaľ čo Lajos Košút zomrel vo vyhnanstve v talianskom Turíne). Výnimku potvrdzujúcu pravidlo tvorili niektoré bohatšie sedliacke rodiny, niektoré zemianske rody, ktoré si občas najali aj slovenského domáceho učiteľa. Ten ich deti viedol k láske k slovenskému národu a zároveň ich oboznamoval aj s aktuálnym dianím ohľadom obrodeneckého hnutia. Jednou z takýchto výnimiek bola aj moja prababka, ktorá takto ako vari jediná z rodiny získala skutočné zanietenie pre náš národ a osobne sa zúčastnila viacerých vlasteneckých stretnutí, či už bližšie alebo ďalej od jej domova. To pestovala hlavne v mladosti, kým ešte nebola pohltená starosťami, ktoré boli pre väčšinu sedliakov z hľadiska prežitia oveľa dôležitejšie ako to, či v Prahe má vzniknúť nejaký nový štát. Po jeho vzniku sa však situácia začala výrazne zlepšovať. Odliv maďarskej vzdelaneckej vrstvy vystriedal čerstvý príliv múdrych česko-slovenských hláv (najmä tých českých). V centrách miest, ktoré už niesli hrdé slovenské názvy , napríklad Prešov, Košice, Bratislava zase znela najmä slovenčina, ale potlačovaný nebol žiaden jazyk, preto ste na ulici mohli pokojne začuť aj rozhovor v nemčine, rusínčine, maďarčine alebo v reči toho povestného českého žandára. Slovenskí vzdelanci však zatiaľ pribúdali iba veľmi pomaly, a tak aj vo vláde bolo Slovákov len málo. Obyčajným ľuďom sa však žilo tak dobre, ako ešte nikdy. Pradedo tvrdil, že koruna bola silná ako švajčiarsky frank . To v ňom vyvolávalo veľkú spokojnosť a dôveru. Mnohí ľudia síce odišli do Ameriky, ale keď zarobili peniaze, často sa vrátili na rodnú hrudu a začali podnikať alebo podporovali z diaľky svojich príbuzných na Slovensku. Vzorom pre nich bol aj Michal Bosák, ktorého americká banka mala nadpolovičný podiel v Americko-slovenskej banke, jej prešovskej filiálke domáci dodnes nepovedia inak ako Bosákov dom. Mnohým slovenským politikom sa nepáčilo, že český národ aj po niekoľkých rokoch koexistencie ťaží zo spoločného štátu viac ako Slováci a že niektorí jednotlivci sa voči Slovákom správajú, ako keby patrili k nadradenému národu. V niečom mali pravdu. No pravda bola aj taká, že česko-slovenský štát bol pre Slovákov asi najrovnoprávnejší a najvýhodnejší zväzok, aký sa dal dosiahnuť. V českej časti štátu sa síce investovalo viac, no aj do slovenskej časti tiekli peniaze a aj tu sa rozvíjal priemysel. Na čele kriticky zmýšľajúcich politikov stál slovenský vlastenec ešte z čias Rakúsko -Uhorska ružomberský kňaz Andrej Hlinka spolu so svojou Slovenskou ľudovou stranou. Ani Hlinka však nechcel rozpad v tej dobe jednej z najvyspelejších demokracií sveta, chcel dosiahnuť iba autonómiu slovenskej časti. To, čo nasledovalo potom, už nebolo úplne v rukách dvoch príbuzných národov. Najskôr slovenská samospráva – autonómia v roku 1938 a neskôr azda najkontroverznejší dátum v našich dejinách... 14. marec 1939 .Niektorí, pre mňa dosť čudne zmýšľajúci ľudia, považujú tento dátum za dátum vzniku prvého slobodného Slovenského štátu. Ja ho považujem za vznik prvého Slovenského štátu z jednoduchého dôvodu - žiaden iný štát sa dovtedy nevolal Slovenský. Vznikol ,,oslobodením sa” od ,,okrájaného” Česko-Slovenska, ktoré predtým jeho západní dovtedy spojenci prostredníctvom Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže metaforicky kopli do miest, kde chrbtica stráca svoje čestné meno. Slováci prvýkrát riadili samých seba, alebo sa tak aspoň tvárili. Ani slovenskému človekovi sa nežilo zle. Všetko fungovalo, pretože muselo. Len ste večer nemohli ísť v meste von, lebo by vás zrejme nejaký dobrotivý nemecký ochranca nakŕmil olovom... V rámci toho, aká doba vtedy bola, by možno aj obstál argument, že doktor teológie Jozef Tiso aj vláda, ktorá v tej dobe pôsobila, robili len to, čo museli, aby náš národ prežil a snažili sa balansovať na hrane medzi nahnevaním lokálneho hegemóna v podobe Nemecka a ruinovaním vlastného národa plnením toho, čo videl hegemónovi jeho vazal na očiach. Deviateho septembra 1941 však skočili na druhú spomínanú stranu a následne hlavou prerazili dno amorálnosti, keď do platnosti vstúpil tzv. Židovský kódex. Aj v našich končinách začalo obdobie arizácie, osoby ,,spĺňajúce definíciu Žida” museli od šiestich rokov povinne nosiť žltú hviezdu, dokonca aj na pyžame (ešte nemyslím to pruhované). Absolútnym vrcholom bolo, keď Slovenský štát platil po 500 ríšskych mariek, za každého svojho občana, ktorého posielal zomrieť (toto je svetový unikát - ostatní to mali ,,grátis”...) Ľudia po záblesku záujmu opäť zaujímajú flegmatické stanovisko, ktoré najlepšie vystihuje citát jedného mladého chlapca z východného Slovenska: ,Ta še me spytal, či nechcem isc do armady. Ja, že ňe, no jak me precahnul zos pendrekom, ta mi takoj šol.” Takáto ,,odhodlaná” slovenská armáda sa zúčastnila aj na niektorých bojových operáciách... proti Poľsku, ZSSR. Oveľa väčšej obľube sa medzi ľuďmi tešilo iné ozbrojené hnutie. Partizánsky odboj vyvrcholil 29. augusta 1944, keď v Banskej Bystrici začalo národne povstanie proti fašizmu a za obnovenie demokratickej Československej republiky. Počas povstania, ktoré dostalo pomenovanie Slovenské národné povstanie , sa v mlyne môjho pradeda pracovalo ,,na dve zmeny”. Cez deň sa mlela múka a piekol chlieb pre obyčajných civilistov a ,,našu národnú” armádu, kým v noci, keď väčšina ľudí spala, schádzali z lesov skutoční ľudoví hrdinovia tej doby – partizáni. Tí boli aj po potlačení Povstania najväčšími hrdinami obyčajného ľudu, nehovoriac o historickom význame SNP pre postoj víťazných krajín voči nám po 2. svetovej vojne. Keď sa postupujúca Červená armáda po ťažkých bojoch prebila na Slovensko, priame boje sa vyhli dedine, v ktorej bývali moji prastarí rodičia so svojím takmer ročným prírastkom - mojím dedom. Ten je teraz mojím najlepším naračným historickým prameňom . Vďaka nemu mám zmapované najlepšie obdobie po skončení vojny. Po opätovnom spojení Česko-Slovenska to chvíľu vyzeralo, že sa fungovanie štátu postupne vráti do zabehaných medzivojnových koľají. ČSR bola vtedy podstatne viac orientovaná na svojich západných susedov ako na tých východných a hlavne sa dokázal správať veľmi suverénne. To však nezapadalo do plánu istého súdruha Džugašviliho, ktorého väčšina ľudí pozná skôr podľa pseudonymu, ktorý si sám odvodil od ruského prekladu slova oceľ. Sovietsky zväz, ktorému, dá sa povedať, neobmedzene vládol, vyvíjal všemožné aktivity, aby sa politický systém v ňom pevne ukotvený dostal aj do ďalších krajín v jeho oblasti záujmu. U nás sa to udialo počas tzv. Víťazného februára v roku 1948.To, či bol skutočne pre Česko- Slovensko víťazným, je každého osobný názor, no rozhodne nebol víťazným pre politickú pluralitu. Jedna strana- komunistická postupne zmenila ústavu a medzi rôznymi zmenami bola zvonku najviditeľnejšou zmena názvu štátu na Československú socialistickú republiku v roku 1960. Nechceným dôsledkom tohto rozhodnutia bolo, že menej znalí ľudia vo svete nás kvôli skratke ČSSR považovali za jednu z republík Sovietskeho zväzu. Ešte pred zmenou názvu však čakala Česko-Slovensko náročná úloha .V roku 1953 sa mal definitívne skončiť prídelový ,,lístkový” systém. Zároveň sa prijímala ,,nová” mena. Nové koruny ste mohli za tie staré získať najprv v pomere 1 nová za 10 starých, no čím viac peňazí ste si chceli zmeniť, tým nevýhodnejší kurz bol a za obnos nad 50 000 starých korún ste už nedostali nič. Toto pradedovi až tak neprekážalo, lebo tesne predtým investoval svoje úspory do kúpy mlyna a bytu v centre Košíc. Mohol tak pomôcť bratovi, ktorý si časť peňazí nad limit na osobu zmenil prostredníctvom pradeda. Tým, ktorí toľko šťastia a šikovnosti nemali, boli zvyšné peniaze(nad 50 000) zbytočné, boli bezcenné. Dedo stále spomína, ako v mladom veku videl, že sused páli veľké vrece s peniazmi, ktoré vtedy preňho mali cenu už iba ako výhrevné palivo. Pradedo hovorieval, že za tie peniaze, o ktoré prišli, sa aspoň niečo postavilo, tak dúfam, že to je pravda. Ďalšia súvisiaca zmena nastala súbežne, keď začala kolektivizácia. Pradedovi zobrali byt v centre Košíc aj mlyn (niežeby potom v tom mlyne nemal ako člen družstva právo a povinnosť pracovať). Tak roky plynuli, až sa začalo v našej krajine niečo, čo opäť upútalo pozornosť celého sveta. Začalo to, keď sa na generálnym tajomníkom ÚV KSČ stal nádejný mladý komunista, súdruh Dubček. Ten však možno trochu nečakane začal spolu so svojimi podporovateľmi robiť zmeny, ktoré sa nepáčili neostalinistovi súdruhovi Brežnevovi, ktorý Dubčekovi najprv dohováral, čo sa mu zjavne nezdalo dostatočne efektívne. V noci z 20. na 21. augusta 1968 k nám vpadli vojská Varšavskej zmluvy, a tak sa nám ušiel kopanec aj z druhej svetovej strany - ako pred 30 rokmi . Naša vláda na čele s uneseným Dubčekom (nie metaforicky) vyzývala na pokoj, keďže sa chcela vyhnúť podobnému masakru, aký sa odohral pri podobných udalostiach v Maďarsku. Takto sa stalo, že babka kočíkovala môjho polročného strýka pomedzi tanky. V 70. rokoch sa začalo obdobie tzv. normalizácie. Ďalšie zmeny nastali paradoxne vďaka tomu, že krajina, ktorá ich naposledy u nás zastavila, nimi teraz sama prechádzala. V Sovietskom zväze sa dostal v roku 1985 k „ moci“ mladý súdruh Gorbačov, ktorý začal so svojou ,,glasnosťou a perestrojkou”. Ostatné socialistické krajiny nereformoval, ale ani im v reformách nebránil. Tak aj u nás v roku 1989 po rozohnaní pokojnej demonštrácie pri príležitosti Dňa študentov nastala séria štrajkov a protestov, ktoré postupne viedli až k slobodným voľbám. Bohužiaľ, trenice medzi dvomi národmi sa začali objavovať aj pri na prvý pohľad nepodstatných záležitostiach. Za všetko je pre mňa dokonalým príkladom tzv. pomlčková vojna (aj keď sa jednalo o spojovník) o presný názov nášho spoločného štátu. Tento tvrdý oriešok svojským spôsobom rozlúskli Václav Klaus a Vladimír Mečiar. V Brne sa dohodli na rozdelení medzitým novonazvanej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva štáty. Slovenský národ a český národ od roku 1993 žijú samostatne. Na ich veľkú prepojenosť však odkazuje to, že všetky veľké medzinárodné kroky a politické rozhodnutia nakoniec urobili spolu v tom istom čase, teda až na prijatie eura. Za tých sto rokov sa veľa zmenilo. Z národov , ktoré sa spojili, aby prežili v nebezpečnom svete, kde sa veľké chyby neodpúšťajú a malé iba niekedy, sa stali sebavedomé stredoeurópske národy, ktoré majú vlastné samostatné štáty. A aj keď si prešli všeličím, boli „okopávané“ z každého smeru, sú dnes rešpektovanými členmi dôležitých medzinárodných organizácií. Čo prinesie budúcnosť? Spojíme sa opäť? Bude to prostredníctvom Európskej únie? To ukáže čas...

Marian Leško, septima, Gymnázium M. Galandu

Sto rokov od vzniku Československa

Štyria Česi a jeden Slovák. Inak prezývaní aj ,,muži dvadsiateho ôsmeho októbra“. Tento päťčlenný národný výbor vyhlásil 28. októbra v roku 1918 nezávislosť Česko-Slovenska. Ako toto rozhodnutie ovplyvnilo životy domáceho obyvateľstva či zahraničných Slovákov a Čechov? Čo sa zmenilo? Aké boli pozitíva či negatíva tejto udalosti? Z hodín dejepisu som sa samozrejme čosi o tomto významnom momente v našej histórii dozvedela. Dátumy a isté dôležité, no samozrejme všeobecné, objektívne fakty. Tento spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie. Priniesol napríklad samosprávu Slovákom , keďže dovtedy bola značne ,,narušovaná“ maďarskými šovinistami, ktorí mali ,,pod palcom“ toto územie. Rovnako sa zastavila i priam brutálna maďarizácia Slovenska a obnovila sa i istá štátnosť Čechov aj Slovákov. Bol odrazu umožnený národný i kultúrny rozvoj. Samozrejme, som však iba sedemnásťročná študentka gymnázia, teda som o Česko-Slovensku iba počula a čítala. Vzhľadom i k môjmu ešte pomerne nízkemu veku čerpám mnoho informácií z rozprávania mojich rodinných príslušníkov, a tak si i vytváram na isté udalosti či témy svoj vlastný subjektívny názor. Rada by som teda odhalila i názory a postrehy mne blízkych ľudí, ktorí síce v období vzniku ČSR ešte nežili, ale žili v republike- pokračovateľke po 2. svetovej vojne. Je to pohľad Slovenky a aj pohľad Čecha. Nahliadnem teda do roku 1944, keď sa narodila moja stará mama. Jej prvé spomienky, teda pohľad na reálny svet sa, žiaľ, začína v období druhej svetovej vojny. Teda v období, keď ju pred zmrznutím v úkryte chránil iba teplý dych koňa. Stará mama vyrástla v povojnovom Česko-Slovensku (vtedy Československu), v ktorom vládla komunistická strana. Teda jej spomienky nemôžu siahať do obdobia medzivojnovej Československej republiky. Česko-Slovensko bolo súčasťou východného bloku a členom RVHP a Varšavskej zmluvy. Moja starká vyrastala v roľnícko – úradníckej slovenskej rodine. Teda asi v istej strednej vrstve, hoci ako hovorí, v tých časoch medzi ľuďmi neboli až také badateľné rozdiely, čo sa týka majetku. Ľudia, hoc nezarábali ,,veľké peniaze“, sa existenčných problémov nebáli, pretože mal každý zabezpečenú pracovnú pozíciu (prípadní nepracujúci boli dokonca trestaní). Starká študovala na kláštorskom gymnáziu a svoje poznatky si potom ďalej rozširovala na Politickej škole ČSM (Československého zväzu mládeže) v Prahe. Po skončení štúdia pracovala ako učiteľka na základnej škole. Že je súčasťou ČSR pociťovala napríklad na novoročných stretnutiach prezidenta ČSR s pioniermi (spadali pod organizáciu ČSM). V rámci ČSM sa uskutočňovali rôzne akcie, pri príležitosti ktorých spomína na návštevu pionierskeho táboru Artek v Rusku (t.j. Sovietskom zväze), kde sa uskutočňovali stretnutia mládeže celého ,,socialistického sveta“. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, teda už za obdobia Československej socialistickej republiky (ČSSR) sa stala matkou dvoch detí. Bolo to obdobie, keď sa konali rôzne celoštátne športové akcie, akou bola napríklad Spartakiáda (každých 5 rokov) . Deti, ale aj dospelí dokumentovali svoje športové umenie a stretávali sa v Prahe s českými deťmi, kde vznikali priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. V porovnaní s dnešným svetom vyzdvihuje vtedajšiu súdržnosť ako spoluobčanov, tak i rodín, ktorá dnes ,žiaľ, podľa jej názoru absentuje. Okrem toho kriticky hľadí na súčasný systém vlády na Slovensku, kde už nepozoruje ani kúsok slovenskej hrdosti a už spomínanej súdržnosti. V časoch tvrdej diktatúry proletariátu vidí istú výhodu v menšom množstve kriminality ,,najhrubšieho zrna“. Hovorí: ,,Zo slovenského holubičieho národa vznikol národ dravcov.“ Z výpovede alebo teda spomienok mojej starej mamy som zistila, že obdobie existencie povojnovej ČSR aj ČSSR pokladá za obdobie prínosné. Ja osobne si myslím, že azda najväčším plusom týchto republík bola istá sloboda, ktorú dovtedy Slováci , ale ani Česi v takej miere nikdy nemali možnosť pocítiť. Vidím veľkú výhodu v spolupráci dvoch krajín, pretože si dokážu navzájom lepšie pomôcť. No tieto krajiny by potom samozrejme mali byť rovnocenné, o čom je v prípade prvej ČSR možné pochybovať, napríklad už len vzhľadom na názov štátu -Československo – zakotvený v Ústave ČSR z roku 1920. Teda koncovku názvu tvorilo ...-slovensko, ktoré ani len nebolo písané veľkým začiatočným písmenom, a tak už v istom ohľade pôsobí ako menejcenné. Kým však vyjadrím svoj úplný názor k tomuto systému republík, vniesla by som ešte rada pohľad človeka s iným osudom, životným príbehom , ba aj iným občianstvom. Len štyri roky po narodení mojej starej mamy sa na druhej strane ČSR, teda v Česku, narodil môj otec. Jeho názor sa v istých bodoch určite zhoduje s názorom mojej starej mamy, no už tu sa v jeho slovách našiel istý rozdiel. Aj on tvrdí, že ten, kto za éry ľudovo-demokratickej a socialistickej ČSR ,,išiel s davom“, mal o život viac či menej postarané. Štát sa staral o zázemie – byt, prácu; ľudia boli nútení pracovať. V dnešnej kapitalistickej demokracii sa odhodlaný človek, ktorý sa dokáže presadiť, môže síce vypracovať vysoko, dostať sa na nejakú výhodnú pozíciu, no v opačnom prípade môže dopadnúť i tak nízko, že mu nepomôžu ako najbližší, tak ani štát. Taktiež sa so starkou zhoduje v tom, že napríklad deti a mládež mali v istom ohľade lepšie možnosti na vyplnenie voľné času (tábory, družiny...); všetci boli jednotne organizovaní (čo by však niekto mohol vnímať i ako negatívum...). Na druhej strane však kriticky vníma dopady tak prísneho režimu. Človek verejne nemohol vyjadriť svoj názor, pokiaľ nebol mienený prokomunisticky; jednoducho, pokiaľ nebol zhodný s tým, ktorý bol považovaný za jediný správny, hrozili súdy, tresty, väzenie... Napriek tomu, že obyvateľstvo získalo novú slobodu- po vojne, nedá sa porovnať v istých smeroch s tou dnešnou. Človek nemohol slobodne cestovať, opustiť krajinu (pokiaľ sa teda opäť nejednalo o organizovanú akciu, akou bolo napríklad i stretnutie v ZSSR, ktoré spomínala stará mama). Jednalo sa o trestný čin, ktorý z daného človeka následne spravil nepriateľa štátu. Medzi následky sa mimo iného radilo napríklad to, že človek naďalej potom už mohol vykonávať len podradné práce a každých osem hodín sa musel hlásiť na polícii (na akúsi kontrolu). V prípade, že bol klasifikovaný ako ideologický nepriateľ štátu, bola s ním zároveň perzekvovaná i jeho rodina a všeobecne, okruh najbližších. Tí teda zväčša boli degradovaní zo svojich pracovných pozícii, nemohli byť naďalej (teda v prípade, že dovtedy boli) vo vyšších funkciách, nemohli ďalej študovať na vysokých školách (dosiahnuť vyššie vzdelanie).... Podľa môjho osobného názoru so sebou každá doba prináša niečo dobré i niečo zlé. Vznik Česko-Slovenska bol nepochybne akýmsi prvým krokom ku samostatnosti samotného Slovenska, ale aj Česka. Slovensko sa vďaka tomuto kroku určite akosi otriaslo, hospodársky dostalo možnosť konečne ,,sa postaviť na vlastné nohy“, hoci vstupovalo do partnerstva určite ako ten slabší článok.... Myslím si, že spolupatričnosť a celková súdržnosť Slovákov a Čechov v tomto období naozaj ukazovala, že ,,spolu sme silnejší“. Žiaľ , ale nie som toho názoru, že by ľudia vnímali Slovensko a Česko ako dva rovnocenné celky, čo považujem za dehonestujúci fakt. Na druhej strane si ale myslím, že takéto zriadenie pomerne dobre fungovalo. Jednoducho v roku 1918 sa nám stalo to najlepšie, čo sa mohlo stať. Po roku 1948 medzi najväčšie výhody bezpodmienečne radím fakt, že ľudia nemuseli mať strach – v čase „ socialistického“ Československa o stratu práce. V pomere s dnešnou dobou sa môže na prvý pohľad zdať, že ľudia žili z minima, no treba brať do úvahy náklady na bývanie, jedlo, všeobecne na život. Porovnajme napríklad už len zdravotníctvo. Ako je možné, že človek v dnešných dňoch i napriek najrôznejším poisteniam, je v prípade nejakej núdze, choroby či zdravotného problému nakoniec aj tak odkázaný len na výplatnú pásku? Uvediem vzorový príklad. Človek – Slovák na dôchodku podľa štatistík je mesačne v priemere odkázaný na približne štyristopäťdesiat eur. Istotne sa v prípade rozumne rozpočítaných nákladov na život dá z tejto sumy prežiť, ale naozaj len za predpokladu, že sa v daný mesiac nevyskytne nijaký nečakaný zdravotný problém. Kedysi sa o ľudí staral štát, recept od lekára stál jednu korunu. Dnes má človek dve možnosti. Buď sa vďaka moderným technológiám a neskutočnému pokroku v medicíne nechá ošetriť a vyliečiť s tým, že sa zvyšok mesiaca kvôli enormne vysokým poplatkom pravdepodobne ani nenaje, alebo nadchádzajúci mesiac bude takpovediac žiť tak, ako je zvyknutý, ignorovať svoje zdravotné problémy, pretože jednoducho nemá možnosť zaplatiť si svoju liečbu (hoci zadlžiť sa dá vždy..). Predsa nie je reálne možné obetovať päťdesiat percent ,svojho už aj tak nízkeho rozpočtu na život, na lekárske vyšetrenie. Musím, žiaľ, skonštatovať, že dnešná doba ,,dravcov“ nám ponúka iba predčasnú smrť. A tu sa práve odzrkadľuje to, že dnešné spoločenské vrstvy sa diferencujú omnoho viac ,ako tie pred päťdesiatimi až sedemdesiatimi rokmi. Všetko sa točí iba okolo peňazí, ľudské nešťastie sa zneužíva, ,,trestá“... Mnoho ľudí kritizuje ČSSR práve pre prísnosť nastaveného režimu, pre už spomínanú diktatúru. Ale pravdupovediac, ja veľký rozdiel oproti dnešnému svetu nevidím. To, že sú človeku ponúknuté viaceré možnosti, pokiaľ je len jedna z nich reálne prijateľná, situáciu akosi vôbec nemení. Z jedného pohľadu to vždy bolo, a aj je tak, že koniec koncov všetci konáme a budeme konať tak, aby to vyhovovalo niekomu vyššie postavenému. Či už komunistom, ktorí riadili verejné dianie za čias minulých alebo teda bohatým, ktorí istým spôsobom riadia život dnes. Ďalej si myslím, že fakt, že ľudia dnes nie sú takí súdržní, že rodiny si nie sú také blízke, je čiastočne spôsobený určite aj tým, že sa jednoducho dnes bojí každý o svoj vlastný život, svoju existenciu. V roku 1918 ľudia boli súdržnejší , lebo mali spoločný cieľ- vymaniť sa spod nadvlády iných národov. Dnes už si ľudia, a to najmä mladšie generácie, veľmi neuvedomujú možnosť neslobody, väzenia, vojny, hoc skoro paradoxne - vojna môže vypuknúť kedykoľvek. Mladšie generácie ľudí nevenujú téme vojny takmer žiadnu pozornosť. Žijú v akejsi ,,bubline“, zaoberajú sa úplne inými, možno mnohokrát i v hlbšom zmysle nepodstatnými problémami a témami. Už sa len veľmi ťažko nájde človek, ktorý nie je materialisticky založený a tak aj rozmýšľajúci. Ale myslím si, že je to všetko istým spôsobom primerané dobe. Núti nás tak rozmýšľať a vystúpenie z tohto radu by podľa môjho názoru muselo byť naozaj podnietené iba nejakým konkrétnym životným ,,zlomom“. Československá republika z roku 1918 bola určite odrazovým mostíkom pre úplné politické prebudenie sa Čechov i Slovákov. Myslím si, že práve v tomto období rástlo i národné povedomie a akási hrdosť na svoje korene, pôvod - patriotizmus. Napriek početnej prevahe Čechov, napriek všetkým prekážkam bolo zo strany Slovenska, Slovákov citeľné odhodlanie narábať s vlastným jazykom, s vlastnou rečou. Na druhej strane, rovnako aj Česi ostali svojmu jazyku verní, a tak sme sa ani my, ako Slováci, nepočeštili, Česi sa neposlovenčili. Česko-Slovensko/Československo malo nepochybne množstvo chýb, ľudia boli v istých smeroch neslobodní; isté praktiky a nakázania sa ,,bili“ s preddefinovanou filozofiou demokracie. Napriek tomu si ale myslím, a zastávam sa názoru, že nie všetko bolo zlé. Z histórie je jednoducho naozaj potrebné sa učiť. Žiaľ, v istých životných situáciách sa mi zdá, že sú veci, ktoré sa, hoc možno s istými obmenami, opakujú stále dookola. Akýsi začarovaný kruh. Každopádne , v mojich očiach bolo vytvorenie spoločného štátu/ spoločnej republiky nevyhnutným krokom, čo sa týka smerovania k samostatnosti a k „dozretiu“ slovenského národa. Samozrejme, možno sa teda opäť zamyslieť nad takými faktami, či si boli Slováci a Česi v tom čase rovní.... Osobne si myslím, že sú isté aspekty, z ktorých môžeme usúdiť, že Česi mali výhodnejšiu štartovaciu pozíciu. Avšak zo správ, skúseností, rozprávania okruhu mojich známych, mojej rodiny som nenašla, nečítala a nepočula jedinú vetu o tom, že by sa ako Slováci cítili byť nejako obmedzovaní . Doba vždy napreduje, zriadenia sa menia. Údajne k lepšiemu. Smutnou realitou ale je, že v prípade, že by sa ma dnes niekto spýtal, ktorá doba podľa môjho názoru bola lepšia – teda či obdobie prvej ČSR (1918),povojnovej ČSR(1945), ľudovo-demokratickej ČSR (1948) ,ČSSR (1960) alebo dnešný systém- ekonomický kapitalizmus a politická demokracia, bola by som si naozaj len veľmi neistá svojou odpoveďou...

Athina John, septima, Gymnázium M. Galandu

Sto rokov od vzniku Československa

Ôsmeho januára 1918 predniesol vtedajší americký prezident Wilson 14 podmienok mieru, v nich okrem iného hovoril aj o autonómii pre národy patriace do Rakúsko – Uhorska. Osemnásteho októbra toho istého roku bola prijatá Washingtonská deklarácia vyhlasujúca nezávislé Česko-Slovensko. Desať dní na to, čiže 28. októbra, bola v Prahe vyhlásená samostatná Česko-Slovenská republika, spoločný štát Čechov a Slovákov. Celý tento akt zavŕšilo podpísanie Martinskej deklarácie, ktorou sa slovenskí dejatelia prihlásili k myšlienke spoločného štátu s Čechmi. K oficiálnemu deklarovaniu tohto postoja došlo 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine, kde sa v budove Tatrabanky zišlo deklaračné zhromaždenie . Pozvánky na toto zhromaždenie rozoslal vtedajší predseda SNS Matúš Dula. V trojtisícovom mestečku sa tak v onen deň zišli dve stovky národne uvedomelých slovenských vodcov, najmä evanjelických a katolíckych kňazov. A to bol začiatok. Je rok 2018. Stojím pred Slovenskou sporiteľňou ( bývalou Tatrabankou)na martinskom námestí. Okolo mňa prechádzajú malé skupinky ľudí, turistov, školákov či ľudí ponáhľajúcich sa do práce. Prechádzajú so sklonenou hlavou. S rukami vo vreckách, so slúchadlami v ušiach či ponorení do rozhovoru s ďalšími ľuďmi, nevnímajúc dôležitosť miesta, cez ktoré sa snažia čo najrýchlejšie dostať... Ja stojím bez pohybu stále na tom istom mieste. Mysľou som v roku 1918. 30. október. Chladné jesenné popoludnie. Krátko pred druhou hodinou poobede. Delegáti sa pomaly ale isto jeden po druhom schádzajú. Do budovy Tatrabanky. Čakajú. Zhromaždenie onedlho otvára niekoľkými slovami politik, predseda Slovenskej národnej strany – Matúš Dula. Hneď po ňom preberá slovo rímskokatolícky kňaz a politik Andrej Hlinka, neskoršie jeden zo signatárov samotnej Martinskej deklarácie. V krátkosti vyzýva všetkých Slovákov k jednote, súdržnosti a taktiež k veľkej trpezlivosti. Napokon ustanovilo zhromaždenie 20- člennú Slovenskú národnú radu a jej 12- členný výbor. V mene novo ustanovenej Slovenskej národnej rady (ktorá však bola naplánovaná už vopred) prijalo zhromaždenie už spomínanú Deklaráciu slovenského národa čiže Martinskú deklaráciu, ktorú následne slávnostne predniesol evanjelický kňaz, politik i cirkevný hodnostár – Samuel Zoch. Bohužiaľ, pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa nepodarili nájsť, no hovorí sa, že v ten istý deň vo večerných hodinách navštívil dom Matúša Dulu, u ktorého sa radila Slovenská národná rada, Milan Hodža, na ktorého podnet ešte v tú noc podpísaný dokument do určitej miery pozmenili... To sú fakty, ktoré si viete kedykoľvek prečítať v knihách či za pár sekúnd vyhľadať na internete a o ďalších pár sekúnd ich možno znova zabudnúť. Preto ako som tam tak stála, späť v roku 2018, otočila som sa na najbližšieho človeka postávajúceho obďaleč podobne ako ja a z čistej zvedavosti som sa dievčiny približne v mojom veku spýtala, či vie, kde práve stojíme. Môj chabý pokus nevyšiel úplne podľa mojich predstáv a z veľavravnej dvojslovnej odpovede („Pri sporiteľni...“) som vyčítala, že nemá záujem. A tiež, že nemá cenu sa na to ľudí pýtať, lebo naozaj sú všetci „ pri sporiteľni“, zatiaľ čo ja som niekde v časopriestore pred sto rokmi. Na druhej strane nechcem nikomu nič vyčítať. Nemám na to najmenšie právo. Ja sama som si predsa nedávno vyhľadávala podrobné informácie na internete a vo všetkých možných učebniciach s vedomím, že aj ja viem žalostne málo. A presne tak som sa ocitla v Martine, niekde na pešej zóne, rozpačito hľadajúc tú slávnu Tatrabanku... Našťastie, moje pátranie po histórii netrvalo dlho a ocitla som sa presne tam, kde som chcela, mala a potrebovala práve v tej chvíli byť. Keď prechádzam teraz okolo Slovenskej sporiteľne ( bývalá Tatrabanka), nikdy ju neprehliadnem a uvedomím si jej „ historického ducha“. Chcela by som však, aby si to, čo si v tej chvíli všímam a vnímam ja, všímali a vnímali aj všetci ostatní v okruhu niekoľkých metrov v mojom okolí. Chcela by som, aby sa aj napriek časovému sklzu zastavili, aby stopli hudbu hrajúcu z mobilu, aby sa prestali rozprávať, prípadne prestali hľadieť do zeme. Chcela by som, vlastne stále viac a viac chcem, aby sme sa všetci poobzerali okolo seba a vnímali históriu na každom centimetri okolo nás. Nielen v Martine či v Bratislave . Myslím naozaj všade, či už ste v Turčianskych Tepliciach, Malackách, v Senici alebo niekde v Humennom. Lebo keď budeme nevšímaví a ani na zlomok sekundy sa nezastavíme a nezačneme premýšľať, znehodnotíme celú našu minulosť. Ponížime všetkých, ktorí trasúcou sa rukou krasopisne napísali svoje meno pod Deklaráciu slovenského národa, všetkých, ktorí verili, že Česi so Slovákmi si boli, sú, aj budú oporou, všetkých tých, ktorí prišli podporiť v ten osudný októbrový deň zhromaždenie niekde tam, v centre Martina. A to je presne to, na čo chcem poukázať. Zároveň vás chcem poprosiť, aby nabudúce, keď budete v Martine, ste svoje kroky trošku spomalili na pešej zóne pri terajšej Slovenskej sporiteľni a uvedomili si genius loci tejto budovy, pocítili históriu. Lebo stáť na mieste, kde pred celým storočím stáli ľudia, ktorým vo veľkej miere vďačíme, že sme tam, kde sme, je neopakovateľný pocit. Práve preto je také dôležité poznať históriu. Človek sa učí len z chýb vlastných, tak nech sa čo najmenej opakujú...

Barbora Musilová, septima, Gymnázium M. Galandu

Slováci prvýkrát na scéne európskej politiky – 100 rokov od vzniku Česko-Slovenskej republiky

Môže taký malý národ bez medzinárodných skúseností a známostí dosiahnuť svoju slobodu v takom multinárodnostnom prostredí, ako je Európa? Dovolia väčšie a silnejšie štáty s plne národne uvedomelými občanmi vyvíjať sa národu, ktorý pokladajú v zmysle stredovekých feudálnych prežitkov v určitom ponímaní za svojho vazala? Existoval pred 1. svetovou vojnou ešte národ Slovákov, alebo sme boli už čiastočne asimilovaní silnejšími ríšami, ktoré na nás po väčšinu našej histórie nebrali ohľad? Dokázali by sme sa po vojne, prvýkrát vo svojej histórii, postaviť bez Čechov na vlastné nohy? Predstavme si bombami a ohňom zničené krajiny. Práve skončila prvá svetová vojna. Krajiny, ktoré boli hospodársky rozložené zvnútra aj zvonka a krajiny, ktorých obyvatelia už prestávali veriť svojim starým panovníkom, sa snažili aspoň trochu dosiahnuť svetla novej nádeje spopod sutín a ľudských tiel. Panovníci sediaci na trónoch svojich otcov ich priviedli do tejto povojnovej mizérie. Viedli vojnu a nechali svojich poddaných umierať pre vlastné ambície a dávno mŕtve spojenectvá... A obyvateľstvo, zničené či už duševne alebo na tele, im to neodpustilo. V priebehu krátkeho obdobia boli postupne rušené posledné feudálne prežitky... a monarchie. Nastúpil úplne iný vek. Slováci sa nikdy v priebehu vekov nepohybovali vo vyššej politike. Už starovekí učenci našich predkov považovali za národ roľníkov. Avšak, len ak nás vôbec pokladali za národ. Ani celé stáročia nepriniesli zmenu. Na scéne európskej politiky sme sa objavili veľmi nenápadne. Národy, ktoré utvárali dejiny o nás buď ani nevedeli, alebo nás pokladali za príliš bezvýznamných, aby s nami rátali na poli medzinárodnej politiky. Aj keď tu raz za čas boli určité pokusy o osamostatnenie sa, vždy sme sa nakoniec dostali pod "ochrannú ruku" nejakej väčšej ríše. Najprv to bola Franská ríša, neskoršie sme utvorili pre nás nie veľmi rovnocenný spoločný štát s Uhrami a nakoniec sme sa dostali pod správu ešte väčšej Habsburskej monarchie, neskoršie nazývanej Rakúsko-Uhorsko pre spoluúčasť Maďarov na zahraničnej politike. Nejdem tu príliš rozvádzať dejiny každého štátu, pod ktorý sme v priebehu našej histórie spadali. História týchto štátov je možno pestrejšia, no ja sa chcem zamerať na náš malý národ. Od nepamäti sme boli potomkami národov žijúcich medzi riekami Visla a Odra. Žili sme na svojom malom kúsku zeme uprostred Európy, každého sme vítali chlebom a soľou a keď nás nedajbože národ silnejší a početnejší zapriahol do pluhu poroby, vydržali sme. Možno náš národ niekedy sklonil hlavu, avšak nikdy nezohol svoj ubolený chrbát. Povojnové obdobie, bolo presne takým časom, aký sme potrebovali na to, aby sme sa po prvýkrát postavili na vlastné nohy. Rakúsko-uhorská ríša bola vyčerpaná prehranou vojnou. Možno sa to na začiatku vojny nikomu nezdalo, no historické pramene hovoria o tom, že táto obrovská krajina, poskladaná z malých nesúrodých národov, nemala nikdy dostatočnú vojenskú ani hospodársku silu na to, aby viedla vojnu v takomto veľkom rozsahu. Ku koncu vojny na tom bola v celkovom ponímaní veľmi zle. Moc milície a tajnej polície, ktorá držala malé neslobodné národy v neustálom strachu pripútané k ríši, sa vplyvom vojny oslabila a dala možnosť prejaviť sa im. Celé dlhé roky utláčaní a prenasledovaní slovenskí národovci a politici mohli konečne povedať svoj názor a vystúpiť do popredia. Bez nich a ich zahraničných kolegov by sa nikdy nepodarilo oddeliť Slovákov od takej silnej ríše, ako bola tá rakúsko-uhorská. A pri tomto úsilí nám pomáhali Česi. A s nimi sme vytvorili svoju prvú republiku, v ktorej sme sa nemuseli báť hovoriť po slovensky. Prvé roky spolužitia v novej Československej republike neboli určite jednoduché. Nová republika sa rýchlo musela vysporiadať so svojou nevzdelanosťou v sektore medzinárodných vzťahov a rýchlo sa v tejto politike zorientovať. Boli sme krajina, ktorá doteraz nemala vo svojej histórii skoro žiadnu občiansku inteligenciu, silné postavy priemyslu alebo či len ľudí zorientovaných v tom , ako viesť štát. V tomto smere musíme poďakovať naším bratom Čechom za to, že sme sa po ich boku mohli“ potiahnuť“ trochu ďalej. Dnes viacerí historici vyčítajú Čechom, že sa k nám nezachovali v prvej republike férovo a že uprednostňovali svoje záujmy, či už na poli hospodárskom alebo medzinárodnom. Podniky a továrne, ktorých už aj tak na Slovensku nebolo veľa a aj tie práve novovzniknuté, sa pomaly presúvali do českej časti republiky. Jeden z priemyselných koncernov, ktorý nás ťahal dopredu, bol Baťa. Táto značka sa preslávila po celom svete. Napriek tomu sa však slovenská časť republiky stávala ešte viac agrárnejšou. Vzhľadom na to, že vo svete práve zavládla priemyselná horúčka, to v konečnom dôsledku nebolo pre krajinu veľmi prospešné. Povzniesli sme sa však v duševnej oblasti. Postupne začali vznikať nové stredné školy a univerzity. Prvá univerzita s vyučovacím jazykom slovenským bola Univerzita Komenského, ktorá dodnes patrí k svetovej špičke. Po tom ,čo boli presťahované univerzity z Banskej Štiavnice a Košíc do Uhorska, bolo toto pre nás znakom , že naša ďalšia generácia môže dosiahnuť niečo viac. Začali sme si budovať novú vrstvu inteligencie. Spolu s ňou tu napríklad začali vznikať aj prvé divadlá, Matica slovenská začala viac propagovať slovenčinu a v nej aj vydávanie nových časopisov, kníh. Konečne sme sa povzniesli zo svojej temnej nevedomosti do moderného sveta. Otázka menšín v novovzniknutej republike dodnes svojím spôsobom rozdeľuje ľudí na dva tábory. Niektorí si myslia, že sme sa nezachovali správne k menšinám v dostatočnej miere. Hovoria, že po tom, čo sme zažili na vlastnej koži počas agresívnych politík veľmocí snažiacich sa asimilovať nás, sme to rovnakou mincou oplácali aj my. Podľa mňa je však pravda úplne iná. Celkovo bola politika nastavená tak, aby sme nediskriminovali nikoho. Každá menšina, ktorá mala v určitej oblasti republiky vyššie zastúpenie ako 40 percent, mohla v úradoch používať svoju materinskú reč a to isté platilo aj pre výučbu v školách. Možno pocit menejcennosti menšín- najmä maďarskej a nemeckej spôsobilo to, že z národov, ktoré tvorili v ríši väčšinu, sa dostali do štátu, v ktorom ich zrazu bolo menej a asi ani neboli niekedy veľmi vítaní. S týmto súvisí aj otázka milícii. V prvopočiatkoch štátu neboli veľmi vítaným elementom, lebo pripomínal ľuďom rakúsko-uhorskú ríšu. Četníctvo bolo pokladané za novú formu kontrolovania a obmedzovania, tentoraz však z Prahy. Dávam však za pravdu vtedajším vládnym špičkám. Ako udržíte krajinu, ktorej obyvatelia nemajú žiadne skúsenosti so slobodou, ktorá postupne presakovala z vyspelejšej Európy? Jednoducho im ju budete dávať po malých dúškoch. Inak by sa takto nevyskúšaný národ mohol tou novou slobodou metaforicky až zadusiť. Prenikal sem vplyv rôznych politických strán - nacionalistických, socialistických a jedinou obranou, ktorú republika mala proti tomu, aby nezanikla ešte skôr, ako poriadne začala jestvovať, bolo ,niektoré z týchto zhubných vplyvov eliminovať. A to aj za cenu použitia tajnej polície , četníctva. História nám stále ukazuje: „Každá sloboda stojí slobodu niekoho iného.“ Môžeme však tieto mínusy, ktoré sprevádzali novú republiku čo i len porovnávať s výhodami, ktoré vtedy náš národ získal ? Určite nie... Dnes môžeme napríklad s hrdosťou hovoriť aj o tom ,ako vtedajšia vláda vyriešila problémy s hyperinfláciou, ktorá ničila celý vtedajší povojnový svet. My sme sa však rozhodli, že to radikálne zastavíme a zachránime svoje hospodárstvo. V roku 1919 sme okolkovali staré rakúsko-uhorské bankovky, čím sme ich obeh výrazne zmenšili a po stabilizácii sme začali tlačiť vlastné bankovky. Táto novovzniknutá mena bola vtedy jednou z najstabilnejších a vo svete cennou komoditou. Na začiatku sme nemali nič a predsa sa z toho dokázala vytvoriť hospodársky konkurencie schopná republika. Bohužiaľ, tieto úspechy zatieňuje fakt, že to bolo veľakrát na úkor Slovákov. V celej dĺžke trvania republiky sa vzťah, ktorý sme ako národ Slovákov cítili ku Čechom, dnes už nedá presne opísať. Bežní Slováci sa ku Čechom nesprávali ako ku niekomu, kto by nás využíval. Trochu iné to bolo u predstaviteľov našej inteligencie, ktorá to tak niekedy a celkom oprávnene vnímala. Pravdou ale je, že nejaké veľké nepriateľstvo medzi našimi dvomi národmi nikdy nenastalo. Spolu sme to ťahali naprieč dejinami až pokým nás nezradili naši spojenci v predvečer novej svetovej vojny Mníchovským diktátom a Viedenskou arbitrážou. Náš prácne od nuly budovaný štát sa postupne rozdával všetkým naokolo. Vtedy sme sa rozhodli ísť ďalej sami a nechať Čechov napospas hákovému krížu. Aj napriek tomuto všetkému, čo sa pred a počas druhej svetovej vojny stalo, sme to nakoniec ešte raz skúsili. No to už je úplne iná história ovplyvnená komunistickou mocou. Spolu sme prežili aj pád komunizmu, pokým sme sa v rokoch 1992 a 1993 nerozdelili a nešli sme každý svojou cestou. Cestami, ktoré nás ako národy definujú až dodnes. Na spoločný štát budeme navždy spomínať v kontexte dejín len v tom, ako raz dva malé národy presvedčili svet, že aj z ničoho sa môže postaviť niečo, na čo môžeme byť aj po takej dlhej dobe pyšní.
Martin Lukáč, septima, Gymnázium M. Galandu

Kategória - žiaci: 

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať