B. Musilová: Idem domov!

Idem domov!

Predo mnou sa skveli masívne dubové dvere, viditeľne poznačené časom. Načiahla som sa po kľučke. Striaslo ma pri kontakte s chladným lesklým kovom. Stlačila som kľučku a zatlačila do dverí, ktoré vydali žalostný ston. Ocitla som sa vo veľkej, doposiaľ neprebádanej miestnosti starého londýnskeho múzea, kde už roky pracujem. Neboli tu žiadne okná a steny boli zažltnuté. Zapáchalo to tu plesňou, no zároveň sa vzduchom niesla nádherná vôňa histórie a tajomstiev. Miestnosť bola desivo prázdna.
Môj zrak zablúdil do rohu oproti mne. Stará ťažká plachta neidentifikovateľnej farby bola prehodená cez akýsi predmet tvarmi pripomínajúci kreslo či stoličku. S napätím som sa odhodlala urobiť prvých pár neistých krokov. Miestnosťou sa ozval vrzgot starých parkiet z ebenového dreva. Bruškami prstov som jemne pohládzala zažltnuté plátno. Telom mi prebiehali vlny vzrušenia. Rukami som pevne uchopila kraje látky staršej ako ja sama. Zhlboka som sa nadýchla a nedočkavo som trhla rukami nahor. Plachta sa sťažka nadvihla a vytvorila obrovský kúdol prachu. Zachvátil ma kašeľ. Ustúpila som pár krokov dozadu, zvedavá na tú nádheru ukrývajúcu sa pod prachom.

Čiastočky prachu sa po chvíli usadili po celej miestnosti, vďaka čomu sa mi naskytol pohľad na veľké čierne kožené kreslo. Podišla som bližšie. Zrejme to nebolo len také obyčajné kreslo pre nič za nič skrývajúce sa pred zvedavým ľudským okom v útrobách starého múzea, možno ho tu len niekto ukryl. A možno ho len nestihol ukázať. Ale prečo? Sadla som si na zem a podrobne si prezerala kreslo. Asi najväčšmi ma zaujala červená prilba položená vedľa neho. Vzala som ju do rúk a premýšľala nad rôznymi spojitosťami medzi kreslami a prilbami, keď moja ruka zavadila o niekoľko vystupujúcich predmetov na boku opierky na ruky. Náhle som prilbu nechala prilbou a horlivo skúmala tých pár gombíkov a páčok. Zastavila som sa uprostred pohybu a užasnuto klesla na kolená. Zrazu mi všetko dávalo zmysel. Kreslo. Prilba. Stroj času! Bez akéhokoľvek zaváhania som sa posadila do kresla - stroja času. Nasadila som si prilbu a na tvár dala letecké okuliare, ktoré boli pripevnené na jej vrchu. Pozorne som si prezerala gombíky na pravej strane kresla. Boli tri. Dva so šípkami dopredu a dozadu, a jeden so znakom pauzy. Zhlboka som sa nadýchla a v hlave si zaznamenávala všetky pre a proti, prečo to neskúsiť. Zrazu sa v neďalekej chodbe ozvali ťažkopádne kroky. Spanikárila som. V rýchlosti som stlačila gombík so symbolom „dozadu“ a s vynaložením všetkých síl som zatiahla za páku. Kreslom náhle prudko trhlo. Zavrela som oči a pevne sa chytila opierok po bokoch kresla. Zrazu bolo všade ticho. Akoby sa všetko zastavilo. Pomaly som začala otvárať oči. Všade tma. Zhlboka som nasala do pľúc vzduch. Vzduch taký ľadový, že som na moment prestala dýchať a snažila sa všetok mrazivý vzduch vytlačiť z pľúc von. Keď som už bez vzduchu nemohla vydržať, pomaličky som sa nadýchla. Akoby mi ten vzduch mal ublížiť. Zrazu sa ozvalo tichučké „píp“ sprevádzané bliknutím akejsi červenej kontrolky pri mojej hlave. Začali sme padať. Doslova sme sa rútili temnotou ako neriadené strely. Kreslo na mňa pôsobilo ako magnet. Nepustilo ma...
Netrúfam si odhadnúť, ako dlho sme padali. Možno deň a možno pár minút. Naša rýchlosť rapídne stúpala. Moje telo ovládla panika. Začala som kričať a pevne som zažmúrila oči. Z ničoho nič mnou otriasol prudký náraz. Zastavili sme. Oči som od strachu nechala zatvorené. Snažila som sa upokojiť svoj zrýchlený dych. V nose ma pošteklila známa vôňa. Peľ. Od prekvapenie som prudko otvorila oči. Oslepilo ma žiariace slnko. Chvíľku som naň neveriacky hľadela a potom som od samej radosti vyskočila a začala tancovať svoj oslavný tanec. Prv ako som stihla začať premýšľať nad tým, čo sa vôbec stalo, ma vyrušil buchot neďaleko miesta, kde som „pristála“. Preľakla som sa. Prvé čo mi napadlo, boli dinosaury, no v momente, keď som zbadala dom týčiaci sa do výšky, môj strach vystriedala neistota. Chrbtom som sa opierala o chladný múr starého, dopoly dreveného domu. Odstúpila som pár krokov dozadu a prezerala si ho. Dom mi bol veľmi povedomý. No nezapadal do toho „nášho“ londýnskeho štýlu. Bol viac taký...slovenský. Túto myšlienku som si radšej hneď vyhodila z hlavy. Nechcelo sa mi tomuto všetkému vôbec veriť. Aká je pravdepodobnosť, že sa Slovenka ,pracujúca v londýnskom múzeu, ocitne v tajnej, nepreskúmanej miestnosti a len tak čírou náhodou objaví stroj času, ktorý ju dopraví späť na Slovensko. Šialený, absurdný a hlúpy vtip. Zo zamyslenia ma znova vytrhol zvláštny zvuk. Ako keby na zem dopadlo niečo sklenené, plné vody. S chvejúcimi sa nohami som vykročila vpred, ako astronaut prvýkrát kráčajúci po mesiaci. Prešla som jablkovým sadom a ocitla som sa na priestrannom dvore. No podľa mňa to bola skôr lúka ako dvor... So záujmom som si prezerala prostredie okolo seba a dúfala, že toto všetko je len sen. Začínala som totiž niečo tušiť a spomienky, ktoré sa mi s týmto miestom vybavovali, boli až príliš skutočné na to, že by sa mi to len snívalo. Môj pohľad sa zastavil na akejsi osobe na samom konci dvora, tesne pri plote. Usúdila som, že je to chlap. Pred ním stál maliarsky stojan s veľkým plátnom. V ruke zašpinenej od farby držal paletu s hádam všetkými možnými odtieňmi farieb. Jeho druhá ruka, v ktorej mal štetec, sa ladne a skúsene kĺzala po plátne a zanechávala za sebou nádherné krvavočervené krivky ženy. Ten obraz som poznala, ale nevedela som si spomenúť, kto ho namaľoval. Potichučky som kráčala smerom k plotu. Nechcela som ho predsa vyľakať. Čo by som mu povedala? „Oh prepáčte, ja som z budúcnosti. Mimochodom, váš obraz je u nás veľmi slávny.“ Na perách sa mi pohrával úsmev pri predstave jeho reakcie. Ani som si to neuvedomila a bola som skoro pri plote. Zastala som a premýšľala, kam sa schovám. Neďaleko mňa bol múrik. Nie príliš vysoký ani nízky. Taký akurát. Bez váhania som sa zaň skryla. Teraz som mala dokonalý výhľad na neznámeho maliara. Na tvári mal malé okrúhle okuliare a sústredený výraz. V tej chvíli mi bolo všetko jasné a najradšej by som sa bola pod zem prepadla. Pozorovala som samotného Mikuláša Galandu, maľujúceho svoj hádam najznámejší obraz Matky. Hlavou mi vírilo množstvo spomienok. Starých a krásnych spomienok na časy, keď som sa ako znudená školáčka vliekla za pani učiteľkou prezrieť si Galandove obrazy a jeho rodný dom. Spomínala som na všetky súťaže konané v tomto dome a obrazy, ktoré som poznala takmer naspamäť. A teraz som tu zase. Ale - stopäťdesiat rokov späť v čase. A sledujem sústredeného Mikuláša Galandu v zašpinenej košeli a so štetcom za uchom, ktorý mu špiní vlasy olejovými farbami páchnucimi terpentínom.
„Neuve...,“ preľaknuto som sa zastavila v polovici slova. Som od neho sotva dva a pol metra. A nepočul ma. To by znamenalo jediné - ľudia v minulosti ma nevidia, dokonca ani nepočujú. Vyskočila som spoza múrika a kráčala som priamo k maliarovi. Zastala som priamo pred stojanom na plátno. Usmiala som sa a už - už som načahovala ruku, že mu zotriem z líca šmuhu od červenej farby, keď vtom všetko stmavlo. Nestihla som si uvedomiť, čo sa deje a už som ležala na tvrdej poľnej ceste. Všade okolo mňa boli staré domy. Žiaden ma nijako nezaujal a absolútne som netušila, kde som. Zrazu popred mňa prebehla kopa ľudí. „Horí!“ kričali z plných pľúc. Zdvihla som sa zo zeme a utekala za nimi. Po chvíli som zadýchaná zastala a oprela sa rukami o kolená. A nebola som zďaleka jediná, ktorá zastala. Prudko som sa narovnala a neveriacky hľadela na horiaci dom. Opäť veľmi známy dom. Dom, ktorý neúprosne pohlcovali plamene, plamene zákerné ako ohnivé jazyky toho najjedovatejšieho hada. „U Kollára horí!“ ozval sa krik z úst staršej plnoštíhlej ženy vedľa mňa. Ešte raz som si pozorne prezrela horiaci dom. A naozaj.
Je to ten dom z čiernobielych obrázkov v učebniciach dejepisu. Ten dom, ktorý vyhorel pri obecnom požiari v roku 1863. Dom, pri ktorom si vždy spomeniete na tú slávnu vetu, ktorou sme si vždy lámali jazyk na hodinách literatúry. Spomedzi mojich školských spomienok sa mi vynára spomienka na jeden školský výlet. Skupinka gymnazistov v pestrofarebných pršiplášťoch veselo si vykračujúca za nie príliš zábavnou časťou výletu. Koho by vtedy napadlo, že o tridsať rokov tu budem stáť stovky rokov späť v čase, sledovať horiaci dom Jána Kollára a spomínať na onen školský výlet. Požiar pomaly utíchal a s ním aj doteraz rušná dedina. Ľudia sa pomaly začali rozchádzať, tak som sa otočila aj ja a kráčala späť cestou, ktorou som prišla.
Hodnú chvíľu som len tak kráčala v tme. Keď tu zrazu som sa ocitla na dôverne známom milovanom mieste. Stála som na balkóne. Odtiaľ som mala hádam najlepší výhľad na vysoké priestranné biele javisko ohraničené ťažkou bordovou zamatovou oponou. Podo mnou stáli rady vŕzgajúcich stoličiek. Na stoličke pod javiskom nepokojne sedel akýsi pán a pozoroval ľudí na javisku. Zrazu sa zdvihol a nahnevane vybehol bielymi schodíkmi na javisko rovno medzi nič netušiacich hercov. Herci sa rozostúpili. Pán režisér – Andrej Lettrich sa postavil do samého stredu javiska a spustil frázu z mne neznámej inscenácie. Herci sa na neho ohromene pozerali. Mala som chuť začať tlieskať, no vedela som, že by ma aj tak nepočul.
Zrazu nečakane zhasli svetlá. V sále podo mnou sa ozval šum. Svetlá naďalej zostávali zhasnuté a šum pomaly utíchal. Napäto som čakala, čo bude ďalej. Tichou sálou sa rozľahol zvuk otvárania starej ťažkej opony. Zozadu z javiska sa ozval tichý, postupne sa stupňujúci spev. Tlmené žlté svetlá sa upriamili na stred javiska. Na javisko vkročilo pár ľudí v krojoch s pesničkou na perách. Tá pesnička, tí ľudia ma zohriali pri srdci a na perách sa mi objavil úprimný úsmev s malým náznakom smútku a nostalgie. Zrazu na javisko vošlo dievča v kroji. Dlhé blond vlasy mu v zapletenom cope splývali na chrbát. Zelené oči mu žiarili šťastím. Dievča nemalo v sebe ani kúštik neistoty či strachu. To, čo práve robilo, ho napĺňalo a vedelo, že je to kľúč ku šťastiu. No napriek tomu sa rozhodlo inak. Dievča odišlo a vzdalo sa svojho sna... Neveriacky som sa pozerala na samú seba. Šťastnú, plnú života a energie. Pri pohľade na tento obraz sa mi do očí tlačili slzy. Zahodila som toto všetko kvôli akémusi mestu, v ktorom som nikdy nebola, no celým srdcom som ho milovala. Necelý rok po tejto premiére som v rámci výmenného pobytu odišla študovať do Anglicka. Londýn ani zďaleka nebol taký dokonalý ako v mojich dokonalých predstavách. No aj napriek tomu som tam zostala niekoľko ďalších rokov, počas ktorých som domov prišla dokopy asi trikrát. Myslím, že mi to tak celkom vyhovovalo. Až do dňa, keď som strkala nos do toho, čo netreba a našla stroj času a ocitla som sa v Turčianskych Tepliciach po boku s Mikulášom Galandom. Práve to bol ten okamih, keď sa môj rozprávkový domček z karát o živote v Londýne začal rúcať...
Sálou sa niesol burácajúci potlesk, ktorý pretrhol niť mojich depresívnych myšlienok. Začala som tlieskať. Po tvári mi stekali trpké horúce slzy. Zviezla som sa popri stene a sadla si na studenú podlahu. Nevinný plač sa premenil na hlasné vzlyky a nárek. Tvár som si schovávala do dlaní a vôbec som sa neunúvala utierať si slzy. Každá slza bola za každučký jeden deň môjho života stráveného mimo Slovenska. Malebnej krajiny, do ktorej patrím.
Zrazu sa svet prudko zatriasol a vzápätí sa všetko zastavilo. Nadšene tlieskajúci diváci ,neúnavne ukazujúci svetu svoje očarujúce úsmevy, starosta podávajúci kvety hercom, fotograf znudene vykonávajúci svoju prácu. Na chvíľu sa všade rozhostila tma, následne znovu svetlo.
Tentoraz som však nebola na Slovensku ani v minulosti. Bola som na rušnom londýnskom letisku. V ruke som držala letenku domov. Na Slovensko. Po tvári sa mi opäť začali kotúľať slzy. Slzy šťastia. Unavene som si sadla na lavičku a premýšľala o obrovskom šťastí, ktoré som si nevedno ako zaslúžila.
Z reproduktorov sa ozval ženský hlas oznamujúci cestujúcim, že majú nastúpiť do lietadla Londýn - Bratislava. Pomaly som sa zdvihla a kráčala smerom k terminálu a zároveň novému začiatku. Šťastná ako nikdy vo svojom živote.

Barbora Musilová, IV. G - kvarta

 

Kategória - žiaci: 

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať