Tvoriví literáti na našom gymnáziu

Čo chcem odkázať dospelým...

Antoine de Saint Exupéry povedal: „Dospelí ľudia si až príliš potrpia na čísla. Keď im rozprávate o vašom novom kamarátovi, nikdy sa neopýtajú na podstatné veci. Nikdy vám nepovedia: „Aký má hlas? Ktoré sú jeho obľúbené hry?“ Namiesto toho sa opýtajú: „Koľko má rokov? Koľko má bratov ? Koľko zarába jeho otec ?“ Až potom si myslia, že ho poznajú.“ Myslím si , že v určitej fáze dospievania sa postupne z človeka začne pomaly vytrácať nevinná detská radosť. Už sa viac nikdy nezasmeje na veciach, ktoré ho predtým vždy rozosmiali, už si viac nikdy neoblečie nejaký kúsok oblečenia, keďže sa jeho cena nepohybuje dosť vysoko... Dospeli sú až príliš čudní. Stále však rozmýšľam nad tým, či človek dokáže tento proces nejako ovplyvniť. Či dospelí dokážu zostať niekde v hĺbke svojho srdca stále deťmi. Dá sa to?

Ja nechcem byt dospelou. S dospelosťou prichádza zodpovednosť a povinnosti. Nechcem vyznieť tak, že sa bojím zodpovednosti, pretože tej sa nebojím! Mám strach z toho, čo príde s dospelosťou. Keď budem zodpovedná a samostatná, nebudem mať čas na svoj „detský svet“. Budem musieť riešiť účty, prácu, nákup, bývanie a na nevinnú detskú zábavu mi v tom zhone nezostane čas.

Na jednej strane dospelých chápem. Majú plnú hlavu povinností , ktoré ešte musia spraviť, takže naozaj len máloktorí z nich si uvedomia, ako v skutočnosti na druhých ľudí pôsobia. Rozmýšľam nad tým, či aj ja ako dospelá budem taká. Taká ako oni. Mám z toho všetkého obavy. Obavám sa, že ako dospelá nebudem mať viac právo zavrieť sa vo svojej izbe a počúvať hudbu. Bojím sa, že nebudem mať nárok hojdať sa na hojdačke a premýšľať. Upokojujem sa len tým, že s dospelosťou prídu aj výhody.

Podľa mňa by dospelí mali byť jednoducho len sami sebou. Nemali by sa nechať zmiasť tým, čo sa deje v tomto „dospelom“ svete. Mali by byť k sebe aj naďalej úprimní, milí, mali by si navzájom pomáhať. Chcela by som im povedať, že zlyhanie nie je vôbec zlé. Môžu sa pomýliť, môžu sa sklamať a môžu byť aj smutní. Nemusia sa pretvarovať a taktiež aj oni môžu mať zlý deň. Dospelí sa jednoducho nemusia báť byť tak trochu deťmi. Veď predsa aj Peter Pan túžil ostať navždy dieťaťom.

 

                                                                                                                                        Zuzana Michalková VI.G

Učiteľka

Učiteľka. Pri počutí tohto slova sa určite mnohým z nás vybaví škola, tie hodiny a hodiny strávené v nej. Tie nespočetné písomky a zúfalé vyhýbanie sa očnému kontaktu s učiteľom pred tým, ako niekoho vyvolá k tabuli. Učiteľka. Nejedná sa vždy iba o platené povolanie. Učiteľka – reálne povolanie, učiteľka – životné ,,povolanie´´. Školstvo a vzdelávanie. Určite sú nevyhnutné. V dnešnej dobe, na rozdiel od dôb minulých, je vzdelanie už normálna, bežná vec.

Začína sa však naše vzdelávanie až nástupom do škôlky, prípadne do prvého ročníka ZŠ? A naopak, končí naše vzdelávanie výučným listom, úspešnou maturitou či promóciou? Podľa môjho názoru to tak rozhodne nie je. Athina John, narodená 17. decembra 2000, Wiesbaden, Nemecko. V tento deň, v deň môjho narodenia som sa začala vzdelávať ja. Haha, áno, to určite. Ako sa už len môže vzdelávať batoľa, čerstvý novorodenec? Každý z nás sa musel naučiť možno pre niektorých teraz už ,,zanedbateľné´´ veci. Postupne som úplne prvýkrát zdvihla hlavu. Prvýkrát som kolenačky prešla svoj prvý meter. Prvýkrát som vstala a vôbec prvýkrát som čosi povedala. Vzdelávala som sa, učila som sa. No, samozrejme, som potrebovala učiteľku. Mala som veľké šťastie a dostala som tú najlepšiu na celom svete. Nemala ani prax, ani vysokoškolský titul, no hravo by sa vyrovnala každej vyštudovanej učiteľke. Naučila ma všetko, čo som potrebovala vedieť. Moja mama. Nebolo to vždy ľahké, ale to predsa nie je ani teraz, keď mám16 rokov. Preplakala som vtedy celé dni i noci. Ale začiatky sú vždy ťažké. Veľakrát som padla, no vždy som sa postavila a skúsila som to znovu. Moja učiteľka – moja mama so mnou však bola pri každej slze a pri každom páde. Bola tam pre mňa. Bola tam, aby ma poučila a bola tam, aby mi pomohla.

Postupom času som sa naučila mnoho iných vecí. Začala som kresliť, písať, čítať, ba i počítať. Už som sa neučila iba v domácom prostredí či v škôlke. Nastal môj prvý deň v škole. Slovo učiteľka malo rovnaký, no zároveň odrazu aj akýsi iný význam. Zhodou náhod učiteľstvo ostalo v rodine. Už ma však s novými vecami neoboznamovala mama... Pani učiteľka Tatiana Cviková, triedna učiteľka 3. ročníka ZŠ v Diviakoch. Mojou triednou učiteľkou sa stala moja stará mama. Odrazu sa stala mojou učiteľkou a aj mojou ,,učiteľkou´´. Počas pracovného týždňa mňa a mojich spolužiakov učila malú i veľkú násobilku, umiestnenie Tatier na mape, vybrané slová a samozrejme nechýbali ani znelé a neznelé spoluhlásky, ktoré nás naučila za pomoci viet, ktoré si budem pamätať už hádam navždy. Gaderský bača Ďuro Dzúrik vypil hneď zrána džbán dobrej žinčice (prvé písmená slov sú znelými spoluhláskami) a Pufo chytá šesť kačíc (každá spoluhláska v tejto vete je neznelá). Učenie nikdy nie je jednoduché, no vždy sa dá jednoduchším spraviť. Týmto heslom sa riadila naša triedna pani učiteľka. Toto heslo aplikovala i doma, no tam sa z pani učiteľky stala starká. Z vianočných perníkov v tvare stromčekov sa stali trojuholníky a obdĺžniky, z pečenia perníkovej chalúpky bola geometrická práca načrtnutá na A4. Desiate narodeniny, jedenáste narodeniny, dvanáste narodeniny,....

Od presťahovania sa z Wiesbadenu do Turčianskych Teplíc, konkrétne Diviak, som nevystrčila päty z domu. Nastal však čas, keď som musela prejsť na inú školu. Úspešne som ukončila prvé štyri ročníky na Základnej škole v Diviakoch a rozhodla som sa, že budem pokračovať na Gymnáziu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. Čakali ma tam noví spolužiaci a noví učitelia. Teraz už ale takí ozajstní učitelia, všetci pre mňa neznámi. Bála som sa. Čo ak nebudem rozumieť učivu? Oni mi to predsa neprídu domov ešte raz vysvetliť. Začiatky boli ťažké, ale vedela som, že vždy sú. Rýchlo som si zvykla na nový kolektív i na pedagógov. Výkladu niektorých učiteľov rozumiem viac, iným menej. Niektoré predmety sú pre mňa náročné, iné zvládam ľavou zadnou. Musím si však zaklopkať. Doposiaľ ma na mojej ceste sprevádzali iba naozaj kvalitní učitelia. Samozrejme sa vyskytli i dni, keď na vyučovaní nebola najlepšia nálada. Dni, keď učiteľ prišiel nahnevaný či smutný, a tak nám rovno ,,hodil´´ nečakané opakovanie, samozrejme na známku. Je to však tak i doma, s našimi, tak povediac, osobnými učiteľmi. Učitelia sú tiež ,,iba´´ ľudia a tak ako my, žiaci, prípadne ľudia s iným zamestnaním, nevstanú každý deň správnou nohou... Ich práca je však neoceniteľná. Koniec koncov, zamyslime sa nad tým. Použijem ako príklad seba. Necelých šesť rokov som žila v Nemecku a zo slovenského jazyka som mala naozaj iba chabé základy i napriek tomu, že mamina je Slovenka. Dnes, vo veku 16 rokov, bojujem so slohom na tému Môj učiteľ, ktorý píšem v slovenskom jazyku. Bez učiteľov by to nikdy nebolo možné. Nenaučila by som sa čítať ani písať, nerozumela by som ani dlhšej hovorenej vete v tomto náročnom jazyku plnom výnimiek.

Týmto slohom by som chcela nielen vzdať hold všetkým učiteľom na svete, ale i poďakovať konkrétne tým, ktorí ma dostali tam, kde dnes som. Moja veľká vďaka patrí mojim životným učiteľkám, konkrétne mame a starej mame, no taktiež mojim reálnym pani učiteľkám. Chcela by som poďakovať najmä pani profesorke Miškusovej, ktorá moju úroveň slovenského jazyka počas môjho štúdia na gymnáziu posunula výrazne vyššie, a ktorá mi je veľkou inšpiráciou popri mojej mamine a starkej. Vzdelávame sa celý život a ja dúfam a pevne verím, že sa jedného dňa taktiež stanem učiteľkou reálnou i životnou, a že naučím aj ja iných, že po každom páde je dôležité sa postaviť.

Athina John V.G, GMG Turčianske Teplice

 

Moja pani učiteľka

Moja pani učiteľka významne patrí do môjho života. Vychovala ma a ukázala smer. Túto osobu, ktorá ma ovplyvnila a roky zo mňa formovala človeka s hudbou v srdci, som prvýkrát videla na začiatku septembra pred dvanástimi rokmi. Chudá, vysoká, staršia vráskavá žena s krátkymi blond vlasmi, okuliarmi a láskavým pohľadom mi podala hrou na husle poznačenú ruku. Posadila si ma na koleno, že „či si chcem zaspievať...“ , chcela som..., že „či jej vytlieskam tento rytmus...“ S radosťou som jej predviedla svoj talent. Bola veľmi trpezlivá, no keď jej pohár trpezlivosti pretiekol, stačil jeden falošný tón a mohla som sa „pobaliť a vypadnúť.“ To sa stalo vždy, keď som sa k hre na husliach stavala nezodpovedne. Neznášala nezodpovednosť, tak ako nedochvíľnosť či lenivosť. Samozrejme, nebola som jediná, kto sa učil na tento krásny nástroj hrať. Rada nás spájala do duet, kvartet alebo celých súborov. Budovala v nás vzťah k zodpovednosti, k sebe samým a ku všetkým okolo.

My, jej žiaci, sme pre ňu znamenali všetko. Venovala nám a svojej práci každú minútu svojho života. Nikdy nám nepovedala nie. Nebolo to o učiteľovi a žiakovi. Bolo to o rodine. Jej záujmom sme boli my, prejavovala lásku k nám, radila nám pri našich problémoch. Usmerňovala nás na tu správnu cestu. A jej schopnosti? Bola úžasnou hudobníčkou, skvelou učiteľkou, láskavou mamou a priateľkou nás všetkých. Svoju ostrú, úprimnú a zároveň tak jemnú a citlivú povahu nikdy neskrývala. Bol problém alebo sa jej niečo nepáčilo? Tak šla a riešila. Neotáľala s ničím. Bila sa za nás, no za seba až tak nie. Žila sama ako vdova a jej zdravie či problémy boli pre ňu na poslednom mieste. Milovala svojich žiakov, rozdávala sa im a my sme milovali ju... Na mojom prvom koncerte stála v hľadisku, bola hrdá na mňa, usmievala sa. Nechcela som ju nikdy sklamať, no niekedy sa koncert nepodaril... „Saša, super!“ Túto vetu však vždy povedala, tým ma nabádala k ešte väčšej usilovnosti. Nikdy ma nenútila do niečoho, čo sa mi nepáčilo a aj k ostatným ľuďom sa správala tak, akoby jej záležalo na každej jednej živej bytosti.

Nevenovala sa nám len cez školský rok, ale aj cez prázdniny nás so šťastím v očiach privítala vo svojom byte. Neustále mala v zásuvke stola v triede nejakú dobošku. Veď predsa, čo by ona robila, keby boli jej žiaci hladní. Stále sa ma pýtala, či mám nejakého frajera, ako sa cítim, či je doma všetko v poriadku. Nikdy mi ničím neuškodila. Jej obľúbená farba bola oranžová. Tvrdila, že v nej prebúdza odvahu a chuť žiť. Kde mohla, tam mala oranžové veci a vždy bola vďačná, keď som jej na nejaký sviatok dala darček tejto farby. Tu, v Tepliciach, nemala nikoho z rodiny. Sestra - dvojička žila na Liptove aj s ďalšou rodinou. Často o nich hovorila, no spoliehala sa aj na nás. „Na mojom pohrebe mi zahráte,“ vravievala. Nikto však neveril, že sa to môže stať, mysleli sme si, že je nesmrteľná. Človek ako ona predsa musí mať nadprirodzené schopnosti... Po každej hodine alebo aj cez ňu si musela zapáliť. Zobrala svoju kapsičku s cigaretami a vždy povedala: „O päť minút som späť.“ Tentokrát sa nám však nevrátila. Mgr. Art. Mária Baťková ,moja pani učiteľka, odišla. Určite hrá prvé husle v nebeskej filharmónii.

Alexandra Kajanová VI.G, Gymnázium M. Galandu

 

Čo očakávajú teplickí gymnazisti od učiteľa...

Môj ideálny učiteľ

Keďže platí, že morálne hodnoty sú pred znalosťami, tak musí ísť ideálny učiteľ príkladom, dobrým príkladom a v triede musí mať udržaný poriadok. To znamená, že musí mať rešpekt a nemôže to byť len suchý podávač informácií. Musí to byť osobnosť, pred ktorou si žiaci nedovolia na hodine zabávať sa a budú poslušne sedieť a písať si alebo počúvať. Aj keď ich dané učivo nezaujíma. Samozrejme, žiaci si nemôžu pripadať ako vo väzení... V neposlednom rade je dôležitý aj výzor. Ideálny učiteľ sa slušne oblieka, nie ako bojovník za svetový mier a lásku zo šesťdesiatych rokov. Zafarbené vlasy na nejakú krikľavú neprirodzenú farbu či roztrhané rifle a handra prehodená cez telo sú pre osobu, ktorá má ísť príkladom, nevhodné. Vie byť vážny, ale vie sa aj zasmiať. Vo svojej práci sa teda ideálny učiteľ vyzná a jeho prejav je hodný profesora. Musí sa vedieť vyjadrovať. Tiež jeho názory nemôžu byť skazené, pretože by mohol mať na svojich žiakov, ktorých svetonázor sa ešte len formuje, zlý vplyv. Takto si predstavujem ideálneho učiteľa.

                                                                                                                                           Marián Neuschl VI.G

Ideálny učiteľ

Môj ideálny učiteľ by mal vzbudzovať v žiakoch rešpekt. Nie že by mal byť prísny, veď žiak by nemal pracovať „ pod bičom otrokára“, ale svojím vlastným vzdelaním a charakterom by mal žiakov ubezpečiť, že nie je zbytočné venovať mu pozornosť. Učiteľ by mal byť príjemný, zhovievavý, ale vážený. Mal by byť dokonale oboznámený s predmetom, ktorý vyučuje a jeho vedomosti by mali výrazne prevyšovať tie, ktorými sa na hodinách snaží obohatiť a „osvetliť“ mysle poslucháčov. Keďže sa s ním mladý človek stretáva v dobe, keď je jeho myseľ najnáchylnejšia k ovplyvneniu, mal by byť učiteľ dobrým vzorom, chodiť slušne upravený, v tvári rešpekt vzbudzujúci výraz, aby nebudil dojem šaša alebo degenerovaného rebela... Jeho slovník by mal byť vznešený a prednes v štýle, ktorý by nahradil žiakom hodiny rétoriky, ktoré nášmu školstvu tak veľmi chýbajú. A najdôležitejšie ? Presvedčiť žiaka ešte predtým, než bude príliš neskoro, že vzdelávať sa nie je zbytočné a vzbudiť v ňom horlivú túžbu po nových poznatkoch.  

                                                                                                Andrej Dobrota VI.G

Dokonalý učiteľ

Dokonalý učiteľ je subjektívny pojem. Podľa mňa je dokonalý učiteľ ten, ktorý dokáže zaujať poslucháčov svojou témou, je to ten učiteľ, ktorý si pozornosť na hodine dokáže získať zaujatím študentov a nie krikom, poznámkami a zlými známkami. Nehovorím, že by som sa na jeho hodine mal zabávať so spolužiakmi alebo hrať sa na mobile, to určite nie... Na hodine musí byť poriadok a to je niečo, čo nie každý učiteľ zvládne si zariadiť svojím rešpektom. Učiteľ môže byť charizmatický, pekný, výrečný a benevolentný, ale pokiaľ nedokáže svoje znalosti odovzdať svojim študentom ,v mojich očiach nikdy nebude DOKONALÝM UČITEĽOM.

                                                                                                               Aurel Kubacka VI.G

Dokonalý učiteľ

Ako by mal vyzerať dokonalý učiteľ? Podľa mňa na vonkajšom vzhľade až tak nezáleží. Všetci predsa vieme, že výzor a povaha majú väčšinou minimum spoločného. A práve od prístupu a odhodlania učiteľa závisí jeho úspech u študentov. Ale aká povaha by to mala byť? Myslím si, že by sa nemal snažiť do žiakov vedomosti tlačiť, ale naopak, pomôcť im osvojiť si učivo postupne a dobrovoľne a hlavne pomôcť im porozumieť učivu ! Nie nútiť ich naučiť sa strany učebnice recitovať ako pokazený gramofón. Žiadny zázračný lievik ešte neexistuje, a preto by sa mal snažiť svoju triedu inšpirovať a hľadať jej silné stránky, nájsť niečo zaujímavé aj v tom najťažšom predmete, skrátka žiakov zaujať. Mal by tomu, čo vysvetľuje ,rozumieť a malo by ho to baviť. Ako sa dá v niekom vzbudiť nadšenie pre napríklad matematiku, keď sám učiteľ zaspáva pri myšlienke na odmocniny a rovnice? To je ako snažiť sa zapáliť oheň mokrou zápalkou. Môžete sa snažiť dni, ba aj roky a bez výsledku. Drahí učitelia, viem, že to máte s nami ťažké. Či už vtedy, keď si nerobíme úlohy, alebo keď nedávame pozor. Predsa však - aj vy ste boli niekedy na našom mieste, sediac za lavicami a netušiac, čo učiteľ vysvetľuje. Viem aj to, že žiadny dokonalý učiteľ nie je, veď ste tiež len ľudia. Ale je veľa takých, čo robia všetko , čo je v ich silách! Prehrať sa dá , ale len vtedy, keď sa zmierime s porážkou a prestaneme sa snažiť. A len snahou sa dokáže človek priblížiť dokonalosti.

                                                                                                        Matúš Malina VI.G

 

BIELA

„Kam ho teda dáme?“ „Daj ho do Bielej. Tam sme už dlho nikoho nemali.“ Vety, ktoré ma doslova prinútili byť tým, čím dnes som... Matne si pamätám, ako som stál pred vysokou, kedysi možno žiarivo bielou budovou, ktorá mi pripomínala Prezidentský palác. Čo je zrejme len nejaký výplod mojej fantázie spôsobený tou... bielou.

Za mnou stáli dvaja uniformovaní chlapi s kamennými tvárami a mrazivými pohľadmi, ktoré doteraz cítim na chrbte. Pamätám si ten nepríjemný zvieravý pocit ťažkých kovových pút, ktoré sa mi stále viac a viac zarývali do zápästí. Drali mi kožu. Zarývali sa hlboko do mäsa. (Zanechali škaredé jazvy ako pripomienku na to všetko.) Stáli sme tak pred tou budovou a bolo mi veľmi zima. Cítil som, ako mi na skrehnuté prsty postupne sadá mráz a začínam sa triasť na celom sporo odetom tele. Zdá sa mi, že na nohách som mal len papuče a štrikované ponožky od mamy, ktoré „ škriabali“ a ako sa do nich začal vpíjať chlad, bolo to ešte neznesiteľnejšie. Pripadalo mi to ako večnosť. Aj keď to pokojne mohli byť dve minúty.

Zrazu sa spoza rohu tej škaredej budovy vynoril nejaký divný šedivý pán celý v bielom. Prisahám, že to nebola len taká obyčajná biela. Pri pohľade na túto bielu ste mali pocit, ako keby ste niekam hlboko padali. Stále ste sa na ňu museli sústrediť, akoby vás vytrhávala preč z tohto sveta. Ten pán, asi doktor, viedol celkom dlhý dialóg s tými dvoma za mnou. Nepočul som ich. Veľmi som chcel počúvať, ale zdalo sa mi, že som stratil sluch. Bolo to strašné. Neprial by som nikomu zažiť ten pocit. Práve som sa, myslím, snažil odčítať doktorovi slová z pier, keď mi chlap za mnou udrel niečím tvrdým a nepríjemne chladným do chrbta, aby som sa pohol.

Neviem, či sme kráčali dlho, lebo moje spomienky pokračujú až v miestnosti s dvoma stoličkami postavenými oproti sebe a kancelárskym stolom medzi nimi. Oproti mne sedel prísne vyzerajúci, na prvý pohľad dosť vyziabnutý muž s čiernymi vlasmi a dlhou bradou. Dlho sa na mňa pozeral, kým neprišiel do miestnosti ďalší muž. Spod trička mu vytŕčalo veľké brucho a nohavice mu boli až komicky krátke a úzke, no napriek tomu pôsobil veľmi prísne a vzbudzoval obrovský rešpekt. Premeral si ma pohľadom a oprel sa o stôl. Muži na seba pobavene pozreli a vyriekli tie osudné dve vety, ktoré mi doteraz spôsobujú zimomriavky.

V miestnosti som zrazu bol sám. Sám so svojimi pohlcujúcimi myšlienkami a nepríjemnými hlasmi v hlave. Idem do Čiernej. Bojím sa tmy. Bojím sa čiernej. Bojím sa samoty. Ticha. Pavúkov. Bojím sa.... Uprostred ticha sa náhle ozvalo prenikavé buchnutie dverí. Strhol som sa a srdce sa mi rýchlo rozbúchalo. Nádych. Výdych. Všimol som si bielu kôpku oblečenia pri mojich nohách a odpadkové vrece. Stiahol som si ošúchané modré rifle a uvedomil som si, že už viac nemám putá. Postupne som sa vyzliekol a zabalil svoje veci do vreca. Zohol som sa, natiahol na seba tričko a tepláky tej istej bielej farby. Práve keď som premýšľal, kde zoženiem topánky, sa dvere s buchotom otvorili a dnu vstúpil ten chudý tmavovlasý chlap. V mojich ďalších spomienkach sa ocitám pred tmavou stenou , v strede ktorej sú tak isto tmavé dvere, odhlučnené akustickou penou, s tromi zámkami. Sedel som na chladnej tvrdej stoličke a nechápavo hľadel na stenu predo mnou. Kúsok nad dverami bola malá tabuľka s nápisom napísaným takými malými písmenami, až som sa musel zdvihnúť zo stoličky a prejsť tesne ku dverám. „Biela miestnosť,“ stálo napísané na tabuľke. Pod tým bolo ešte niečo. Asi nejaké logo, no na to som nedovidel ani z tesnej blízkosti.

Ako som tak stál pred tými dverami a hľadel na tabuľku, dvere sa zrazu otvorili a udreli ma do hlavy. Pamätám si prudký náraz a hlasné nadávanie nejakého hrubého hlasu. Tma. Nádych. Výdych. Neviem, či si pamätám všetko. Niečo mi bráni si spomenúť. Akoby bolo všetko pokryté hustým bielym povlakom, pod ktorý som bohužiaľ nevidel. (Alebo našťastie?) V mysli sa mi vynárajú útržky spomienok. Pár scén, ktoré vyzerajú ako vytrhnuté z nejakého filmového prepadáku. Ďalej si spomínam na neutíchajúci pocit prázdneho žalúdka. Zdá sa mi, že som vtedy nebol celkom pri vedomí. Vnímal som. To áno. Ale ako keby som bol v stave polobdenia. Viedol som ťažký vnútorný boj sám so sebou. Jedna moja polovica chcela byť pohltená ostrou bolesťou vystreľujúcou z ľavého spánku a len tak bezbranne ležať na chladnej podlahe. Druhá polovica, ktorá chcela zabudnúť na všetku bolesť, zdvihnúť sa a žiť tak ako doteraz ,však bola silnejšia. Nádych. Výdych. Nádych.

Otvoril som oči a následne ich prudko zatvoril. Otrasné ostré biele svetlo akoby sa mi zabodávalo do útrob a spôsobovalo pálčivú bolesť. Zhlboka som dýchal a snažil sa tak ukľudniť svoj divoký tep. Pretrel som si prstami oči a pomaly ich otváral. Desivo biele svetlo sa odrážalo od žiarivo bielych hladkých stien a postupne mi spôsobovalo neovládateľné záchvaty paniky. Nemohol som spať. Tá farba mi to nedovolila. Nútila ma bdieť. Premýšľať o veciach, ktoré som považoval za samozrejmé a následne ich spochybňovať. Sám seba som z dlhej chvíle presvedčil, že nemám mamu ani otca. Viete, aký strašný pocit vás zožiera, keď si po čase spomeniete na to, že ste zabudli na svojich rodičov? Strašný... Je pravda, že som si po čase spomenul. No nespomínam si na mená. Nepoznám ich tváre. Dokonca ani tú svoju. V kuse som bol hladný. Raz za deň mi doniesli tri kopčeky ryže na snehobielom tanieri. Teda, nikdy som nezaregistroval nikoho, kto by mi ten tanier doniesol. Jednoducho sa zjavil a keď som dojedol, zasa zmizol.

Myslel som si, že som sa dočista pomiatol. Koniec koncov to aj bola pravda, ale na tú som prišiel až oveľa neskôr, keď ma prepustili z toho bieleho pekla. Všetko tam bolo biele. Štyri biele steny. Žiadne okná len nízke dvere na jednej zo stien. Taktiež biele. Miestnosť osvetľovalo už spomínané nepríjemné biele svetlo zo štyroch lámp. Presne takých ako sme kedysi mali v škole. Zvláštne. Lampy v škole boli a stále aj sú jedinou vecou, na ktorú si zo svojej minulosti dokážem spomenúť. Nevedel som , či je deň. Nevedel som, či je noc. Prostredie bieleho pekla sa nikdy nemenilo. Menil som sa len ja. Boli momenty, keď som strašne túžil spievať. Chcel som počuť svoj hlas, pretože v miestnosti bolo vždy nechutné ticho. Hluk večného ticha sa vám postupne zabodával do srdca. Prebodával vás a spôsoboval, že ste zabudli, ako znie váš vlastný hlas. Rozprávať som však nemohol. Stále nemôžem. Vlastne, mohol by som, ale bojím sa. Strašne sa bojím a ani neviem čoho. Už nemyslím na ticho, ktoré ma stále obklopuje, aj keď by som si pokojne mohol pustiť rádio. Nechcem. Nemôžem. A tak som sa naučil kričať len v svojej hlave. Moja myseľ bola aj tak vždy naplnená nevypočutými, otravnými výkrikmi. Výkrikmi do ticha. Tak jeden hlas naviac mi určite neublíži...

Viete, keď ste zatvorený medzi štyrmi bielymi stenami niekoľko týždňov( vedel som to tak, že som počítal, koľkokrát som dostal ryžu), začnú vás prepadávať všelijaké nepekné myšlienky. Často za mnou chodil jeden hlas a hovoril mi, že je za mnou. Cíti môj pach. Moju teplotu. Vždy som sa, bažiac po prítomnosti inej živej duše otočil. Točil som sa dokola, až kým sa mi nezakrútila hlava a nespadol som na tvrdú zem. Inokedy sa mi zdalo, že vidím tmavé tiene na tej prenikavo bielej stene. Tiene ku mne naťahovali ruky a volali ma k sebe. Tak veľmi som chcel ísť za nimi. Hocikam, len nebyť sám. Naťahoval som k tieňom ruky, snažiac sa zachytiť ich medzi prsty a už nikdy nepustiť. Zmizli. Po čase som už len sedel v rohu schúlený do klbka. Nejedol som. Tá ryža mi začala smrdieť. Predstavoval som si, že sú to kúsky ľudských tiel a znechutene odvrátil tvár od taniera. Bez pohnutia som hľadel na stenu predo mnou. Akoby som ju chcel zhypnotizovať. Pravdou je, že stena bola tá, ktorá ma zhypnotizovala. Zdalo sa mi, že čím dlhšie na ňu hľadím, tým viac spomienok opúšťa moju myseľ. Chcel som sa pozerať inam. Natiahol som svoje ruky, že sa budem pozerať na ne, no sila bielej farby bola stonásobne silnejšia. Ja som si vtedy na ruky ani len nevidel. Nemohol som len tak otočiť hlavu alebo zavrieť oči. Len biela. Biela. Biela... biela? Doteraz neviem, ako to spravili. Úplne som stratil kontrolu nad vlastným telom. Necítil som. Nepočul som. Robil som to, čo mi opojná, žiarivo biela stena povedala. Zbláznil som sa.

Pamätám si to ako včera, keď sa jedného dňa (alebo noci?) otvorili dvere. Nezľakol som sa ani nič také. Hľadel som na stenu. Muž v červenom tričku prišiel ku mne a postavil sa tesne predo mňa. Nevidel som bielu. Nádherná farba jeho trička sa mi vpíjala do očí. Myslel som si, že tá farba spieva, vlní sa. Cítil som sa ako pod vplyvom nejakej drogy, zrazu mi bolo dobre. Mojím telom sa rozlievalo teplo, ktoré postupne uvoľňovalo moje stuhnuté svaly. Muž si sadol vedľa mňa a niečo vybral z vrecka. Nepamätám si viac. Viem len, že som sa prebudil v mäkkej a pohodlnej neznámej posteli. Spal som. Dlho. Keď som pomaly otvoril oči, pohľad mi padol na zatiahnuté sivé závesy. Možno v skutočnosti ani nie sú sivé. Mám podozrenie, že som do určitej miery odvtedy farboslepý. Áno, vidím rôzne odtiene farieb , ale červená už naďalej nie je červená. Modrá nie je modrá a ani zelená už nie je to, čo bývalo. Akoby mi niekto ukradol farby zo života. A možno ani biela nebola bielou... Ktovie. Od môjho návratu som veľa surfoval po internete. Potreboval som zistiť, či je toto všetko naozaj pravda. Potreboval som nejaké svedectvo, že nie som úplný blázon. Aj keď je to z môjho listu očividné. Niekoľkokrát som zadával do prehliadača pojem biela izba, kým som sa nedostal k tomu, čo som potreboval. A to bolo odpoveďou na všetko.

Pojem biela izba je synonymom pre najhoršiu mučiacu techniku, akú ľudstvo pozná. Ide o formu psychického a mentálneho týrania bez toho, aby sa väzňa vôbec niekto dotkol. Zmyslová deprivácia a úplná izolácia je pravdepodobne to najhoršie, čo človeka môže postretnúť. Jediné, čo väzeň vidí, je biela farba a jediné, čo počuje, je zvuk, ktorý vydáva on sám. Dôsledkom pobytu je strata vlastnej identity, postupné zabudnutie na celý svoj doterajší život, absolútne otupenie zmyslov a obrovský strach z bielej farby. Človek väznený v tejto miestnosti nie je schopný sa začleniť do normálneho života a ďalej žiť v spoločnosti.

ak. Tam to máte. Čierne na... bielom. Či skôr biele na bielom? Je to pravda. Nemohol som tomu uveriť. Nemohol som uveriť tomu, že ľudstvo je schopné niečo takéto dopustiť. Ale je to normálne? Kto rozhoduje o tom, ktorý človek už naďalej nebude môcť viesť normálny život? Kto rozhodol o tom, že ja už naďalej nebudem ja? Cítim sa ako votrelec vo vlastnom tele. Bojím sa pozrieť do zrkadla, lebo nespoznávam vlastnú strhanú tvár. Bojím sa svetla aj všetkého, čo má bledú farbu podobajúcu sa bielej. Zatváram pred ňou oči, lebo sa bojím, že mi zas siahne svojou špinavou rukou do mysle a niečo ukradne. Aj keď, čo mi môže ešte ukradnúť? Spomienky na bielu izbu? Hlasy v hlave dohovárajúce mi , aby som sa obzrel a šiel s nimi? Ukradli mi spomienky. Veď donedávna som ani len netušil, že som mal svojich rodičov. Dodnes sa nenašiel človek, ktorý by mi povedal, ako sa volám. Zobrali mi minulosť. A čo je človek bez minulosti? Práve história je to, čo robí človeka človekom. A keď ju nemáte...

Ukradli mi mňa! Áno, je to smutné. Priam strašné a nepredstaviteľné, že by sa to stálo práve vám, že? Nemyslite na to. Život ide ďalej bez ohľadu na to, čo sa deje... Len posuňte môj „príbeh“ ďalej, nech všetci vidia, akí vedia ľudia – empatickí záchrancovia veľrýb- naozaj byť. A berte to trochu s rezervou, dobre? Veď ma tam nezavreli len tak... S vrúcnym pozdravom .

Ja.

                           Barbora Musilová V.G

Kategória - žiaci: 

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať