Vo svetle reflektorov

Pod nohami mi vŕzgajú dosky. Tie dosky, na ktorých stálo toľko talentovaných a nadaných ľudí! Všetci s tým istým úmyslom. Nie iba zahrať svoju úlohu alebo nezabudnúť text. Všetci tu boli preto, aby rozpovedali divákom príbeh. Príbeh, ktorým žijú a žiť budú dovtedy, kým sa za nadšeného potlesku divákov nepoklonia a nezídu z javiska. Navzájom sa potľapkávajú po pleciach, niektorí prijímajú gratulácie, možno aj kvety. Ľudia postupne odchádzajú domov a tak ako sa vyprázdňuje sála, klesá aj hladina adrenalínu v krvi. Odišiel posledný divák. Zhasli svetlá a herci sa rozlúčili. Stlačili kľučku, otvorili dvere a vkročili do reality.

Možno si myslíte, že keď odohrá herec predstavenie, ako by sa nechumelilo, odíde domov, alebo do práce. Možno si myslíte, že taký obyčajný herec žije vlastne dva životy- svoj a ten herecký.No nie vždy to tak je. Žiadneho človeka nenechá žiadne predstavenie chladným. Každý herec zostane navždy poznačený svojou postavou. Keď dáte svojej úlohe charakter, akoby ste sa prevtelili do inej osoby. Dali ste svojej úlohe dušu. City. Možnosť aspoň na chvíľku žiť. No a keď herec odohrá predstavenie, väčšinou sa cíti úplne prázdny. Vyšťavený. Kúsok svojho ja, svojej duše prenechal tejto postave. Tak veľa preňho znamenala. Toľko úsilia vynaložil do toho, aby žila, cítila, nenávidela, milovala... Vždy, keď stojíte na javisku a žiaria na vás svetlá, máte možnosť vidieť nekonečne veľa čiastočiek prachu. Poletujú všade okolo vás a dráždia vás v nose, očiach. Možno to nie sú len čiastočky prachu. A možno to vôbec nie je prach. Čo ak sú to miniatúrne čiastočky duší hercov a postáv, ktoré stvárnili? Každý jeden pocit, slza či emócia, ktorá bola darovaná postave. Každé jedno slovo, životná múdrosť, láskyplné slová, alebo slová plné nenávisti a hnevu. Čiastočky prachu. Nadýchnem sa a cítim, ako sa mi snažia natlačiť do no a dostať sa mi do tela. To všetko sú duše postáv. Chcú znova žiť a vybrali si práve mňa, aby som do nich fúkla maličký, nestabilný a krehký plamienok života. Aby aspoň na malú chvíľku ožili, znova povedali nevypovedané, pokarhali syna, rozpútali vojnu, poklonili sa kráľovi, pomodlili sa, či obetovali sa pre lásku. Teraz sa prechádzam po javisku ja. Pobehujem s fotoaparátom a fotím hercov stresujúcich sa pred dlho očakávanou premiérou. Možno sa tak sama snažím zakamuflovať svoj neutíchajúci strach. Možno... Postavím sa do stredu javiska. Počúvam vŕzganie javiskových dosák, ktoré pripomína náreky zabudnutých postáv. Zahľadím sa do svetla. Zhlboka sa nadýchnem. Viac to už hádam ani nejde. Ďalej to už nie som ja. Žiadna vystresovaná Barbora, ktorá sa hrá na veľkú herečku. Stala sa zo mňa žena. Žena s veľkým „Ž“. Žena, ktorá sa ani napriek ťažkým skúškam osudu nikdy nevzdáva a bojuje ďalej. Odložím foťák. Poslednýkrát sa pozriem do sály, postupne sa zapĺňajúcej divákmi. Potichu sa postavím na svoje miesto. Poprajeme si veľa šťastia. S úsmevom na perách sa započúvam do nedočkavého, postupne utíchajúceho šumu. Otvára sa opona a zaznejú prvé tóny úvodnej piesne. Nadišiel môj čas. Na javisko vkročím ako niekto iný. Žiaria na mňa svetlá a spolu s ostatnými sa snažím čo najlepšie rozpovedať náš príbeh. Nie príbeh našich postáv. Náš príbeh ! Pretože my sme ony. A ony sú my. A presne tento pocit je to, čo cítite, keď ste šťastní a niečo vás dokonale napĺňa. Presne vtedy si uvedomíte, že toto je ono. Toto ste vy. Toto som ja ! Barbora Musilová, IV.G

Kategória - žiaci: 

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať