Výmenný projekt: Turčianske Teplice - Wisla

Som si istá, že táto udalosť sa vryje každému zo zúčastnených do pamäti, tak ako každá školská akcia. Náš výmenný pobyt by sa nebol uskutočnil bez nášho mesta Turčianske Teplice, ktoré zabezpečilo finančné dotácie na celý projekt. Mnohí naši spolužiaci z celého gymnázia nám závideli a v hlave každého svietila otázka - „prečo nemôže ísť naša trieda?“ Odpoveď je jednoduchá- spĺňali sme vekovú hranicu, ba čo viac - sme i bezproblémová trieda so slušnými žiakmi.

Prvý deň. Po triednickej hodine s triednymi profesormi, ktorí nás poučili o správaní a jeho následkoch, sme plní energie pobrali tašky, batohy i kufre a pobrali sa čakať autobus, ktorý nás mal dopraviť na vysnívané miesto. Každý z nás čakal ten starý známy autobus z roku nula, lenže mesto nás prekvapilo a poslalo nám novučičký a hlavne pohodlný autobus s ešte lepším šoférom. Cesta bola pre každého iná, niektorí si užívali cestu plnými dúškami, no boli i takí, pre ktorých bola táto zhruba trojhodinová jazda utrpením. Po prekročení hraníc si každý vydýchol a prial si už vybaliť veci na svojej izbe. Po necelej hodinke sa tak aj stalo.

Dorazili sme do hostela Krokus, v ktorom sme si rozdelili izby, vybalili sa a rýchlo išli na obed. Poliaci bolo zo začiatku štedrí a tak nám uvarili rezne so zemiakmi a uhorkovým šalátom. S plnými žalúdkami sme si posadali naspäť do autobusu a šli si vyzdvihnúť sprievodcu. Avšak spomínaný sprievodca bol Poliak a tak jeho mrmľanie do mikrofónu nik nevnímal, samozrejme, česť výnimkám. Našou prvou zastávkou bolo múzeum. Prehliadka tohto múzea netrvala síce ani dlho, no ani krátko. Keď bolo poľštiny akurát tak dosť, mohli sme opustiť tieto miestnosti naplnené kultúrou a umením poľského národa. Pár minút po námestí a ocitli sme sa v amfiteátri. Po krátkom privítaní sa začal program, v ktorom mali vystúpiť aj žiaci z našej školy a tak reprezentovať naše mesto. Po pár vystúpeniach, ktorým sme nerozumeli z hľadiska jazyka a nespozorovali sme ani žiadnu pointu, sa na scéne konečne objavili známe tváre spolužiakov. Tí po pustení pesničky, ktorú počuli prvý raz, začali úplne iným krokom a vyčarili na našich tvárach úsmevy... Po spoločenských tancoch nasledovalo vystúpenie trojice dievčat, ktoré prekvapili hádam každého diváka v hľadisku. Írske tance v ich podaní boli zážitkom. Ďalším prekvapením pre nás bolo lanové centrum, do ktorého sme išli a mnohí odvážlivci si vyskúšali mnoho z týchto atrakcií. Iní, tí lenivejší alebo možno hladnejší, zamierili do dreveničky, v ktorej už čakali pečené klobásky. Istá skupinka hladošov zjedla o pár klobások viac, možno pre tú blondínu, ktorá mala na starosti obsluhovanie. Keď už bol čas na odchod, s úsmevmi sme sa pobrali na ubytovňu a na večeru. To, čo nasledovalo potom, opisovať netreba... Samozrejme, že každý si ľahol do svojej postele a zaspal.

Druhý deň. Raňajky o pol deviatej sa nám síce pozdávali dosť skoro, ale nič sa s tým bohužiaľ robiť nedalo. Ak by som mala opísať jedlo v Poľsku, asi by som povedala, že ľudiana naše pomery tam jedia veľmi málo. Tak vyzerali aj tie naše či už raňajky, obedy alebo večere... No i napriek tomu bolo by neslušné sa sťažovať, keďže to bolo zadarmo... Od rána nás sprevádzalo slnečné počasie,a tak sme sa na tento deň aj patrične tešili. Prvou zastávkou bola výstava športovca Adama Malysza. V týchto miestnostiach sme nevychádzali z úžasu. Myslím, že nik z nás nikdy nevidel toľko ocenení, či už pohárov alebo medailí pokope. Tento talentovaný človek, ktorý mimochodom žije, už nemal doma priestor na odkladanie týchto vzácností a predo zriadil takéto miesto.Ako ďalší v poradí bol skokanský mostík, na ktorý sme sa dostali lanovkou. Výhľad odtiaľ bol na nezaplatenie, no čas súril a my sme museli ísť znova na ubytovňu. Po obede sme sa dozvedeli, že je pred nami trojhodinová túra „rovinkou“. Tá „rovinka“ vypadala dosť strmo, ale všetci to prežili bez ujmy na zdraví. Keď sme už konečne dorazili na miesto, odkiaľ nás mala zviezť lanovka dole do doliny, boli sme úplne hotoví... - to sme ešte ale nevedeli o štyridsiatich minútach ďalšieho chodenia. Do autobusu sme nasadli ako mŕtvoly a pobrali sa navečerať. Ďalším bodom v programe bol futbalový turnaj. Síce sa malo hrať v hale, nakoniec sa turnaj odohrával von. Večerná rosa sťažovala hru, no i napriek tomu sa musí uznať, že naši hrali odhodlane a s chuťou vyhrať. Tento večer si každý pamätá hlavne kvôli nepríjemnej udalosti- pádu jedného nášho futbalistu- Tomáša. Toho museli odviezť do najbližšej nemocnice a doviezli nám ho až v noci, so zlomenou nohou. I napriek tomu to bol perfektný a hlavne nezabudnuteľný večer rovnako pre hráčov, ako aj pre nás- povzbudzujúcich. Ďalšia noc, keď sme si ľahli a spali...

Tretí deň. Raňajky síce nechutili každému, ale niektorí si pochutili dobre. V tento posledný deň sme išli do Lesného parku. Tu sa nachádzali zaujímavé exempláre zvierat, i pohodlné lavičky. Po troch hodinách prechádzania sme nasadli do autobusu a znova sa odviezli do mesta Wisla. Po polhodinovom rozchode sme poslednýkrát navštívili náš hostel, naobedovali sa (čudná cviklová polievka), pobalili a nasadli do autobusu. A znova bola pred nami tá dlhá cesta. Cesta za domovom.

Na záver by som len dodala, že táto akcia sa zachová v pamäti celej II. A  i VII.G. Nové kamarátstva, nové známosti, nové lásky, pohľad na profesorov z inej perspektívy. To všetko sme stihli za tri dni a dve noci.

Martina Fabianová, II. A
2010

 

Kategória - žiaci: 

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať