Zaostalé ženy

Začula som buchnutie vchodových dverí. Odišiel... Zostala som sama v spoločnosti mopu a vedra s vodou. Keby aspoň ahoj povedal ... Pre toto bojovali tie slávne ženy? Toto má byť nezávislosť a sloboda? Matka Tereza, Coco Chanel, za toto ste sa bili vo svete? Aby sme mohli drhnúť dlážky, umývať okná a v jednom kuse stáť za šporákom a vyvárať? A čo robia chlapi? Tí sa vyparia vždy, keď je treba pomôcť, vo všetkom nás nechajú samy. Hlavne ten môj. So všetkým si musím poradiť, až nemám vôbec čas na seba.

Nemám čas ísť ku kaderníčke a oživiť si účes. Nemám čas si spraviť nechty, veď načo, keď aj tak budem musieť za chvíľu umývať riad. Nemám čas ani na kozmetičku. Nemám čas ... Na tvári vrásky, na mysli len to, čo ešte treba spraviť. Sny, dávno zabudnuté, dávno zapadnuté prachom, to, čo som kedysi chcela robiť, za čo som sa chcela biť. Dávno preč... Nemám čas ani len myslieť na tie stratené sny, keď mi plače dieťa, plienku treba vymeniť, nakúpiť, psa vyvenčiť a v hrnci niečo prihára. Zato ten môj... On si užíva život plnými dúškami. Nie je stále zavretý v byte medzi štyrmi stenami, užíva si čerstvý vzduch a slnko. Domov sa chodí len najesť, zasadnúť k televízoru a vyspať. A mne nezostáva nič iné, len tú kôpku vecí, čo po ňom zostane, hodiť do práčky. Môj? Je ešte vôbec môj ? Výčitky sú už zbytočné. Starý známy argument. On pracuje, drie a zarába peniaze, aby som mala z čoho variť. Veď aj tak dokopy nič nerobím. Stále som len doma. Už sme sa úplne odcudzili. Veľmi dlho som už nepocítila jemný dotyk, nepočula od neho pekné slovíčko. Zostáva so mnou už len z povinnosti. Neuniká mi, ako pokukuje po mladých ženách. Upravených, vyparádených, s iskrou v očiach a s úsmevom na tvári bez jedinej vrásky. Zostane po nich len vôňa, keď na ulici prejdú okolo. A chlapi ešte majú tú drzosť, že sa za nimi vždy otočia. Čo bude ďalej? Čo bude so mnou ? Budem pokračovať v tomto stereotype, nejako to už len dobojujem. Nie kvôli sebe. Jedine kvôli deťom. Len ony ma už držia nad vodou. Nedopustím, aby dopadli takto ! Ony budú mať lepší život. A hádam aj ja si aspoň na staré kolená budem môcť vydýchnuť, posadiť sa do hojdacieho kresla a pozrieť si obľúbený seriál. Pozerať sa na tie krásne herečky s dlhými hustými vlasmi, klipkajúcimi mihalnicami a očarujúcim úsmevom a spomínať, že aj ja som kedysi bola taká. A chlapi... čo už s nimi. Utrela som si pot z čela a pozrela sa na hodinky. Najvyšší čas variť obed.

Petra Uličná, VIII.G

Kategória - žiaci: 

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať