1963/64 - J. Moravec

Absolventi školy
Šk. rok 1963/64, III. roč. SVŠ

Triedny profesor: J. Moravec

  1. Elena Boďová
  2. *Dalibor Cajchan
  3. Dana Čierna
  4. Anna Čierničková
  5. Eva Ertlová
  6. Jana Filipčanová
  7. Marta Frličková
  8. Anna Holubcová
  9. František Horník
  10. Štefan Hrašna
  11. Anna Hudecová
  12. *Peter Ilgo
  13. Eva Ivanová
  14. *Katarína Jurančíková
  15. *Elena Kašubová
  16. *Vladimír Kmeť
  17. Marián Kubasák
  18. *Amália Kubasáková
  19. Elena Kubicová
  20. Darina Kuželová
  21. *Anna Lettrichová
  22. *Elena Lettrichová
  23. Oľga Ličková
  24. Milan Páleš
  25. Anna Petrášová
  26. Valéria Petrovičová
  27. Mária Prokšová
  28. *Kristína Schmiedová
  29. *Vladimír Slivka
  30. Darina Straková
  31. *Jozef Struhár
  32. Jana Šefraniková
  33. *Eva Šijaková
  34. Magdaléna Šinkovičová
  35. Elena Šovčíková
  36. Želmira Štrbová
  37. Milan Šustek
  38. Ľudmila Vajdelová
  39. Marián Valo
  40. Daniela Vandlíková
  41. Oľga Závlacká
  42. Anna Žiaková

Poznámka: Ak je pred menom žiaka hviezdička, žiak prospel s vyznamenaním.

svs_63_64_tablo.jpg

svs_63_64_2004.jpg

Stretnutie v roku 2004.

svs_63_64_2006.jpg

Stretnutie v r. 2006, "60-roční absolventi".

svs_63_64_2006_podakovanie.jpg

Poďakovanie predsedníčky triedy nášmu triednemu profesorovi.

svs_63_64_2006_spominanie.jpg

Spomíname na krásne zážitky zo spoločných výletov ...

svs_63_64_2009.jpg

Stretnutie v roku 2009

svs_63_64_2011_k_65.jpg

Dňa 24. 9. 2011 sa uskutočnilo stretnutie nás, absolventov III.A triedy SVŠ Turčianske Teplice, ktorí maturovali v roku 1964. Nebolo to teda stretnutie na výročie maturity, ale pri príležitosti našej "65-ky".


Stretnutie k 50. výročiu
maturantov Gymnázia v Turč. Tepliciach dňa 6. 9. 2014

Pozdrav od triedneho profesora ...

Vzácni moji bývalí maturanti,
neuveriteľne uplynulo od Vašej významnej životnej udalosti jubilejných 50 rokov, čo ste plní zodpovednosti, nádeje a snov o budúcnosti vykonali skúšku dospelosti. Keď som si dnes vzal do rúk odložené fotografie a videl na nich naše tváre, pripomenuli mi naše spoločné slnečné dni ešte vo Vašich zelených rokoch, keď sme spolu putovali po milom Slovensku. Presvedčil som sa o tom, že nič z toho nie je podnes zabudnuté a nič nebolo zbytočné. Ani lyžiarsky výcvik kdesi na Maline Brdo, ani rozhovory o Hviezdoslavovi s jeho neterou pani Hegerovou – Novákovou v Dolnom Kubíne, či putovanie Slovenským rajom, alebo výsadba stromkov v Lesníckej škôlke v Bôri atď. Zo všetkého, čo bolo vtedy v škole, ste si iste odniesli dobré ponaučenia do života. Možno ste si už vtedy uvedomili, že táto školská príprava do života v školských laviciach a pred tabuľou bola veľmi užitočná. Naučila Vás, keď si to teraz vo vašom veku okolo 67 – 68 rokov uvedomujete, ako prinášať v celoživotnej budúcnosti jeden druhému úžitok, radosť, šťastie, teda byť akýmisi lampášikmi pre iných v nastávajúcich, často neľahkých dňoch. Zároveň Vás priúčali prežité školské roky pozerať sa na svet s humorom, láskou, človečenstvom i pokorou. Iste uznáte, že Vás Vaši učitelia aj v teplickom gymnáziu viedli k tomu, aby ste dlho dlho ostali krásnymi, múdrymi a ľudskejšími, a to aj vtedy, keď ste sa neskôr v každodennom živote stretali s chybami, omylmi aj neprávosťami medzi dospelými. Napokon verím, že ste aj počas ďalšieho života žiadúco dozreli k presvedčeniu, že v každom veku treba sa neustále zbavovať či vyraďovať všetky zbytočné veci, ktoré nie sú na osoh pre telo i dušu. Ktoré strpčujú život sebe i okoliu, ktoré nestoja za reč a nedoceňujú ľudskú dôstojnosť. Tým viac sa nielen v mojom, ale aj vašom veku treba potešovať a kochať v tom, čo je tu na tejto planéte krásne a pre človeka stvorené. Veď človek je tvor najvznešenejší a najvzácnejší. Preto Vám prajem, ako Váš dávny výchovnovzdelávaci priateľ, aby ste vo svojich ďalších nasledujúcich rokoch s rozumom a slobodnou vôľou prežili minimum zbytočných a premárnených dní a kráčali každý po svojej životnej diaľnici až do konca v mene lásky, dobra a krásy. Aby ste sa ešte dlho stretávali medzi sebou pod dobroprajnou oblohou s plným vedomím, že dar života je naozaj najväčší a treba ho napĺňať hodnotami nadčasovými. Každý sám za seba nielen medzi svojimi najdrahšími.

Milí moji bývalí maturanti, teraz priatelia ...

Napokon sa za tento malý pedagogický príhovor ospravedlňujem, že Vás v ňom dnes už múdrejších, skúsenejších aj krajších odomňa, privádzam k tomu, aby ste ešte silnejšie ľúbili svoje životné prostredie aj ľudí okolo vás aj boli svetlom pre nich. Aby ste ostali naplnení optimizmom, duchovnou i telesnou krásou aj pevným zdravím. A nad týmto všetkým – nech vo vašich srdciach každý budúci čin – skutok zastrešuje láska ta nebeská i pozemská. Veď každý z nás musí vedieť niesť bremeno i spievať. Tak nám to pripomína v básni veľký slovenský básnik Milan Rúfus nielen v modlitbičkách, ale aj v básni.

A napokon láska, ktorou Vás do budúcich pomaturitných stretnutí inšpirujem:

A napokon láska.

A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.
Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak zaďakujme mu.
Tá, čo iba nechtiac ublíži
Za to, že je, čím sú hviezdy lodi,
najjasnejšia medzi hviezdami.
Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku púť svetom neznámym.
Láska – nebo neraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.

Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí pri hrobe.
Láska – sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.
A nad láskou – láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.

Ďakujem za pozvanie, nateraz sa ospravedlňujem a prajem všetko najlepšie.

Váš Jozef Moravec

 

Príhovor predsedníčky našej triedy ...

Milý pán profesor, milí moji spolužiaci,

vítam Vás všetkých, ako Vaša bývalá predsedníčka triedy z celého srdca a teším sa, že Ste všetci prišli.

Tá moja slovenčina je už trošku zanedbaná, slovná zásoba sa so mnou akosi lúči a tá gramatika mi tiež už trochu pletie jazyk a mieša sa s nemeckou. No musím to teraz začať konečne tak praktizovať, ako moja najlepšia kamarátka Evička Šijaková, ktorá ma Sládovičovu Marínu vedľa modlitebnej knižky v spálni na nočnom stolíku. U mňa tam ležia tabletky na spanie a tie majú už tiež zase nemecký názov. Myslím si napriek všetkému, že mňa ešte rozumiete.

Skoro sa tomu nedá veriť, že ako vo sne ubehlo 50 rokov od našej maturity na Teplickom gymnáziu. Boli sme 17-18 roční, plní predstav o krásnom živote, ba boli sme všetci nielen mladí, ale aj pekní, plný ideálov, túžob, plný nadšenia a chuti na ten nový život, ktorý mal všetko splniť, čo sme si predstavovali.

Keď myslím na naše motto z pozdravu z nášho predmaturitného večierka v decembri 1963, pýtam sa Vás všetkých, od koho je toto motto, kto nám ho dal – či Ste to bol Vy, pán profesor Moravec?

Nuž teda ešte raz po 50-tich rokoch na osvieženie a zapamätanie:

Mňa nezastraší búrka, nepokorí atómový vek!
Do hviezdnych výšok poletím,
slnku a dúhe v ústrety,
ja – mladý pilot – človek.
Nado mnou vesmír, more bdej,
Pieseň holubičia v práci znej!

Samozrejme sme všetci chceli, čo najviac dosiahnuť, ale búrky som sa len stále ešte bála a atómový vek ma ešte dnes straší, keď nám nim politická svetová situácia hrozí.

Do hviezdnych výšok som začala letieť, až keď som prestala pracovať v zdravotníctve a mora sa tiež nebojím, keďže cestujem veľmi rada loďou po svete.

Myslím si, že sme v tých uplynulých 50-tich rokoch všetci všelijaké situácie zažili, nielen rozprávkovo pekné, ale aj náš život ohrozujúce a smutné. Všetko patrí k životu! Ale nestrácajme optimizmus!

Sedíme tu dnes spolu, tešíme sa, že sa zase vidíme a je to krásny pocit, mať tak mnoho spoločného, hoci sme viac-menej len 4 roky spolu intenzívne strávili. A tie 4 roky nás už po desaťročia spájajú a čím sme starší, tým intenzívnejšie to cítime.

Bolo nás v triede 42 mladých ľudí, zažili sme veľa prekrásnych vzájomných chvíľ či už na našich výletoch na konci školského roku, napríklad v tom nádhernom Slovenskom raji, alebo v Bratislave, kde som prvý raz v živote počula a zažila operu v Národnom divadle. Nezabudla som to do dnes – bola to opera Madame Butterfly – ba viem ešte aj, čo som mala oblečené. Anička Lettrichová mi požičala letný červený pulóvrik, veľmi pekný. Asi si to už zabudla – ďakujem Anička!

Spomínam na krásne literárno-hudobné pásma pod réžiou nášho triedneho profesora, na mnohé kultúrne podujatia, ale aj na lyžiarsky výcvik, kde som si vyvrtla kolienko a napriek tomu sme aj my, maródi, každý večer tancovali.

Ale to všetko je už nenávratna minulosť!

Spomínam si napríklad na Amálku Kubasákovú, na jej prekrásne slohy a hlavne na jej nádherne prednášané a doslova prežívané básne, napríklad tu jednu o Slovensku, ktorá mi utkvela v pamäti:

Slovensko, drahá moja mať,
Ktože to vraví, že si malé?
Tvoj brat tu zdvihol automat
na nebotyčnom strmom brale,
pre tvoje Marky, Margity,
pre tvojich Ondrejov a Janov,
tu leží niekto zabitý
s deravou hruďou prestrieľanou …

alebo na básničku Turčin Poničan …

Teším sa veľmi, že sme všetci ešte aspoň tak zdraví, že tu dnes, s úsmevom na tvári, ako 68-roční, ešte vieme, koho objímame a že sa ešte na naše mená pamätáme. Ktovie čo bude za päť či desať rokov!!!

Olinka Závladska a Valika Petrovičová, Vám ďakujeme za organizáciu našich stretnutí. Nezabudnite naše adresy a telefónne čísla, cvičte Váš mozog a nedovoľte, aby si na Vaše bunky nejaké Alzheimerove bielkoviny sadli.

Naša mladosť – pochabosť – je síce nenávratne preč, ale utešujme sa tým, že sme teraz možno ešte múdrejší a tolerantnejší ako kedysi. Avšak na zdokonalenie osobného života nie je nikdy neskoro, tak isto ako aj na lásku nikdy nie je neskoro.

„Na mnohé veci sa neodvažujeme preto, že sú ťažké, ale preto sú ťažké, že sa na ne neodvažujeme“, povedal pán Seneca a toto bolo a je aj motto môjho života.

„Čo je šťastie? Len muška zlatá“, povzdychol si koncom 19. storočia český básnik Adolf Heyduk a jeho myšlienka zľudovela.

Dokonca dnes, v modernej dobe, keď už nemusíme prať na potoku, ako naše mamy, nemusíme cestovať na koni a báť sa búrky a tmy, svoje šťastie stále ešte hľadáme. Ako zistiť, ktoré z oceánov myšlienok sú tie pravé a pravdivé?

Človek potrebuje v prvom rade silný motív na život, máme všetci, ako tu sedíme, schopnosť rozlíšiť, čo je správne a spravodlivé? Určite!

Kde sa končí to veľké JA a začína iný svet? Dokážeme myslieť aj na iné a na iných a nielen na svoje túžby a priania?

Vieme byť v našom veku aj milosrdní a vieme aj odpustiť!

Dobrá správa teda znie, že život sa naozaj dá prežiť šťastne, musíme to len chcieť!

Dnes vieme, čo je najdôležitejšie v našom živote. Je to v prvom rade rodina. Deti, vnúčence a jeden alebo dvaja dobrí priatelia či priateľky, ktorí si nájdu pre nás vždy čas, kedykoľvek a kdekoľvek.

Objímam Ťa, Evička Šijaková!

Prepáčte, že som tak dlho hovorila, ale dnes máme 50-ročné jubileum, v manželstve sa to menuje Zlatá svadba, a to treba skutočne osláviť.

Slovensko je pre mňa ešte stále a to sa nikdy nezmení, moja prvá domovina a domovina je pre mňa v prvom rade aj reč, ktorou človek hovorí, počuje, číta a rozumie ako báseň.

Mnohé cesty vedú od teba, domovina, preč, ale všetky cesty vedu raz, nás všetkých nazad, domov, do nášho domova.

Nech Vás všetkých po ďalšie roky nášho života Pán Boh ochraňuje, aby sme sa o 5 rokov všetci, ako sme tu, aj s našim triednym profesorom v zdraví zase uvideli!!!

Spomeňme si nakoniec aj na našich zosnulých spolužiakov:

Evičku Ivanovu
Marku Prokšovu
Milana Šusteka

ktorí, žiaľbohu, už dávno nie sú medzi nami.

Vaša

Kristina Schmiedova – Hogh

svs_63_64_po50r_2014_a.jpg
Stretnutie po 50. rokoch

svs_63_64_po50r_2014_b.jpg

svs_63_64_po50r_2014_c.jpg

 

 

 

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať