Próza

História samostatného Slovenska je veľmi mladá. Aby k takej samostatnosti, akú poznáme dnes, došlo, Slováci museli do toho vložiť veľa energie, úsilia, snahy a aj spolupráce s Čechmi. Už počas existencie habsburskej monarchie sa Slováci snažili nestratiť svoju identitu, i keď sa to počas maďarizácie takmer stalo. Podľa môjho názoru im vždy boli najbližším národom Česi, ktorí síce v rámci Rakúsko-Uhorska patrili pod rakúsku časť, ale so Slovákmi aj napriek tomu spolupracovali. 

"Moja pani učiteľka je tá najlepšia na svete. Ani by som ju neoznačila za učiteľku, pre mňa je to skôr najlepšou priateľkou, vzorom a niekedy aj druhou mamou. Hoci má vlastné deti,ktoré miluje najviac na svete,vždy si nájde čas,aby si prečítala moju správu,vypočula ma a podporila.

Reflexie súčasného mladého človeka o ceste k pravde ako podnetu k novým riešeniam (Esej)
Napísala: Alexandra Kajanová

Milan Hodža: „Pravdu si musíme povedať i keby bola ako bolestná. Len keď ju poznáme, môžeme na základe jej poznania odstraňovať chyby a nedostatky.“
Tento citát, podľa mňa v sebe ukrýva myšlienku potrebnú na fungovanie plnohodnotnej spoločnosti. Pravda je potrebná. Ale čo je vlastne pravda? Je skutočným opakom pravdy lož? Je pravda niekedy bolestná? Má pravda význam? Toto sú otázky, ktorými sa zaoberá nejeden človek. Hovorí sa, že mladí ľudia sú nádejou pre túto spoločnosť.
Hovorí sa tiež, že nádej pre túto spoločnosť je aj pravda.
Začala som teda na hodine fyziky uvažovať o tom, čo je pravda. Okolo seba som videla spolužiakov, ktorí sa stretávajú s pravdou každý deň. A tak som sa ich spýtala, či by mi mohli povedať nejakú, akúkoľvek pravdu. Dostala som mnoho tvrdení. Napríklad od kamarátky, čo sedela vedľa mňa: „Mám rada jednorožce.“ Nechápavo som sa na ňu pozrela. Jednorožce sú fiktívne a môže byť pravda niečo fiktívne? Napriek tomu som si jej odpoveď zapísala a začala nad ňou rozmýšľať. Jednorožec môže byť predsa aj plyšový, takže nemusí byť celkom fiktívny, no môže mať človek citovú väzbu k neživému predmetu? Pokiaľ však ona verí tomu, že je to pravda, tak to pre ňu pravda je a je jedno, či to ostatní vnímajú ako lož.

Znovunájdení
Napísala: Zuzana Michalková

Spala som už dobré dve hodiny, keď som sa zobudila na to, že mi zvoní telefón. Cítila som drobné vibrácie, a tak som sa len mihnutím oka pozrela na displej. Ukazoval 22:30 a dva neprijaté hovory. Prekrútila som rozospatými očami a chcela spať ďalej, no v tom sa mi telefón rozvibroval v ruke. Len čo som na displeji zazrela jeho meno, premkol ma zvláštny pocit. Mobil oznamoval, že mi volá Tobias. Jediný Tobias v mojom živote, ktorého si zapamätám už navždy mi volá práve teraz. Po dvoch rokoch? Chcela som schovať telefón pod vankúš no moja zvedavosť nado mnou zvíťazila.
„Chcem počuť aleže mega dôležitý dôvod tvojho telefonátu o pol jedenástej večer,“ poviem mu hneď, len čo zdvihnem hovor.
„Potrebujem tvoju pomoc Izi, vážne...“ Po niekoľkých rokoch opäť počujem Tobiasov hlas. V tejto chvíli znie až priveľmi zúfalo. Raz sa Tobias vyjadril, že si nemyslí, že má vo svojom živote priateľov, ktorým by mohol zavolať aj o polnoci s tým, že potrebuje pomoc. Teda až na mňa.

Idem domov!

Predo mnou sa skveli masívne dubové dvere, viditeľne poznačené časom. Načiahla som sa po kľučke. Striaslo ma pri kontakte s chladným lesklým kovom. Stlačila som kľučku a zatlačila do dverí, ktoré vydali žalostný ston. Ocitla som sa vo veľkej, doposiaľ neprebádanej miestnosti starého londýnskeho múzea, kde už roky pracujem. Neboli tu žiadne okná a steny boli zažltnuté. Zapáchalo to tu plesňou, no zároveň sa vzduchom niesla nádherná vôňa histórie a tajomstiev. Miestnosť bola desivo prázdna.
Môj zrak zablúdil do rohu oproti mne. Stará ťažká plachta neidentifikovateľnej farby bola prehodená cez akýsi predmet tvarmi pripomínajúci kreslo či stoličku. S napätím som sa odhodlala urobiť prvých pár neistých krokov. Miestnosťou sa ozval vrzgot starých parkiet z ebenového dreva. Bruškami prstov som jemne pohládzala zažltnuté plátno. Telom mi prebiehali vlny vzrušenia. Rukami som pevne uchopila kraje látky staršej ako ja sama. Zhlboka som sa nadýchla a nedočkavo som trhla rukami nahor. Plachta sa sťažka nadvihla a vytvorila obrovský kúdol prachu. Zachvátil ma kašeľ. Ustúpila som pár krokov dozadu, zvedavá na tú nádheru ukrývajúcu sa pod prachom.

Dobro a zlo. Svetlo a tma. Láska a nenávisť. Absolútne protiklady. Definujú nás, naše vzťahy, naše správanie. Ale je svet skutočne len čiernobiely? Existujú len ľudia dobrí a ľudia zlí?

Osobnosť každého z nás sa formuje po celý život. Ovplyvňujú ju naše skúsenosti, zážitky, ľudia, ktorých sme stretli, pocity, ktoré v nás tieto udalosti vyvolali... Sú to však naše postoje a správanie, ktoré z nás robia dobrých alebo zlých ľudí!
Myslím si, že človek sa zlý nenarodí. No ani dobrý. Dieťa je ph papierik s hodnotou sedem. Neutrálny. Nepoškvrnený. A práve jeho okolie, rodičia, spôsob života ovplyvní, či sa zafarbí tmavými farbami alebo bude jasne žiariť svetlom.
To, či sme dobrými ľuďmi, ovplyvňuje naše každodenné správanie. Naše reakcie na rôzne situácie, naše postoje k rozličným udalostiam, naše zmýšľanie, naše úmysly, naše činy.

Lenka, kde si...? Je osem hodín ráno, jablone kvitnú. Pijem čaj a pohľadom blúdim po sade. Blúdim v detstve. Sedeli sme pod čerešňou. Bolo júlové popoludnie. Vonku bolo horúco. Len tak sme tam sedeli. Rozprávali sme sa o stromoch, o oblakoch, o včelách, o najmenšom chrobáčikovi v tráve. Ako kedysi. Vonku bolo horúco. Len tak sme tam sedeli. ,,A pamätáš? Vtedy, keď sme sa naháňali, celí mokrí a špinaví? A babka nás čakala s teplým čajom, pamätáš?“ Akoby som sa jej snažil naše spomienky vryť do pamäti. Aby na ne nezabudla. Nikdy. ,,Alebo keď sme postavili snehuliaka a obliekli mu dedov kabát. Tam, za domom“, ukázal som, ,,pamätáš?“ Akosi sa mi zacnelo za detstvom. ,,Tomáš, to sme boli ešte decká, kašli na to. Čo tam nejaký snehuliak“, odvrkla Lenka a ďalej sa venovala mobilu. ,,To nie je podstatné! Koho to zaujíma, nejaký snehuliak...“, ďalej šomrala. Ale ja som sa nenechal vyrušovať a opäť som sa ponoril do spomienok. ,,A keď som ti doniesol mačku? To malé biele mláďa, malo len pár dní...

Pozvánka na dovolenku

Milí dovolenkári,

už uvažujete, kam by ste tento rok zobrali rodinku na výlet? Naša cestovná kancelária má mnoho ponúk. Ak túžite po zábave, tak si držte bruchá, lebo najlepšou voľbou je sedemdňový výlet do Smejolenska. Tam už máte nespočetne veľa možností, ako sa zabaviť. Či pôjdete za turistikou na horu Úsmevov, na poznávací výlet Zdvihnutými kútikmi, alebo do múzea najbizardnejších smiechov ,je na vás. Ak vás však neláka turistika a ani iné tomu podobné činnosti, môžete zájsť do Smejolandu sa trochu počľapkať. A nebojte sa, máme tu niečo aj pre tých najlenivejších. Stačí ostať priamo vo vašom hoteli Smejko a v ňom, respektíve pod ním, dolu v podzemí neváhajte navštíviť masáže s najzábavnejšími masérkami na Smejolensku. Určite dostanete skvelú brušnú masáž. Taktiež tam nájdete zabávaciu miestnosť takzvanú zabávačku s mnohými prekvapeniami. Tak už toľko neuvažujte a príďte k nám do Smejolenska!

Už sa na vás usmievame!

Paulína Balejová, VI.G

Pod nohami mi vŕzgajú dosky. Tie dosky, na ktorých stálo toľko talentovaných a nadaných ľudí! Všetci s tým istým úmyslom. Nie iba zahrať svoju úlohu alebo nezabudnúť text. Všetci tu boli preto, aby rozpovedali divákom príbeh. Príbeh, ktorým žijú a žiť budú dovtedy, kým sa za nadšeného potlesku divákov nepoklonia a nezídu z javiska. Navzájom sa potľapkávajú po pleciach, niektorí prijímajú gratulácie, možno aj kvety. Ľudia postupne odchádzajú domov a tak ako sa vyprázdňuje sála, klesá aj hladina adrenalínu v krvi. Odišiel posledný divák. Zhasli svetlá a herci sa rozlúčili. Stlačili kľučku, otvorili dvere a vkročili do reality.

Začula som buchnutie vchodových dverí. Odišiel... Zostala som sama v spoločnosti mopu a vedra s vodou. Keby aspoň ahoj povedal ... Pre toto bojovali tie slávne ženy? Toto má byť nezávislosť a sloboda? Matka Tereza, Coco Chanel, za toto ste sa bili vo svete? Aby sme mohli drhnúť dlážky, umývať okná a v jednom kuse stáť za šporákom a vyvárať? A čo robia chlapi? Tí sa vyparia vždy, keď je treba pomôcť, vo všetkom nás nechajú samy. Hlavne ten môj. So všetkým si musím poradiť, až nemám vôbec čas na seba.

Stránky

Najbližšie udalosti na škole

Názov Dátum udalosti Popis
KK v bedmintone 20.11.2018 - 08:00 do 15:00

KK v bedmintone žiakov a žiačok SŠ v Martine

KK v bedmintone 20.11.2018 - 08:15 do 15:00

KK v bedmintone žiakov ZŠ a 8rG v Dolnom Kubíne

G-Robot 2018 29.11.2018 - 08:00

Dňa 29. 11. 2018 sa žiačky zo VI. Z Veronika Froľová, Sofia...

FLL 2018/2019 07.12.2018 - 00:10

Dňa 7. 12. 2018 sa náš tím Gymkáči zúčastní regionálneho kola...

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať