Próza

Kde hľadať vinníka? Poobzeral som sa dookola, ale pohľad mi opäť spočinul na nej. Sedela na chladných parketách opierajúc sa o kuchynskú linku. Okolo nej bola kaluž krvi rozmazaná do všetkých strán. Oči mala stále otvorené. V jej pohľade sa zračila bezmocnosť. Plavé vlasy jej siahali po plecia. Ruky mala celé červené.

V poslednom čase sa mnohí svetoví režiséri vracajú ku klasickým dielam, ktoré v novej podobe predkladajú súčasnému náročnému divákovi. Ruská klasika nie je výnimkou. Po úspešnom sfilmovaní románu Borisa Pasternaka Doktor Živago a Tolstého Anna Karenina, Američania siahli po najznámejšom románe génia ruskej i svetovej literatúry A.S.Puškina Eugen Onegin.

Tento príbeh citov, ktorý končí ako lekcia mravnosti, keď hlavná hrdinka povýšila zachovanie manželského sľubu nad lásku k mužovi, ktorého nikdy neprestala milovať, oslovil aj našich študentov. Podľa ich reakcií zanechal stopy nielen v ich mysliach, ale i srdciach. A čo viac si učiteľ môže želať!

Dôkazom toho je práca našej nadanej študentky Janky Gavúrovej, ktorá spontánne reagovala na zážitky spojené s týmto filmom a dala ich na papier. Prečítajte si jej zrelú recenziu a tí, ktorí ste ste film videli, môžete sa vyjadriť podobným spôsobom.

K. Janovská

Do roku 1895 bol 4.máj len obyčajným dňom. Tak obyčajným ako všetky ostatné. No 4. mája 1895 sa Boh opäť rozhodol zasiahnuť do života obyčajných smrteľníkov, a tak poslal na svet dieťa... Bolo inteligentné, umelecky nadané, krásne, jedným slovom zázračné. Bol som to ja, Mikuláš Galanda. Viacerí ľudia si uvedomovali dôležitosť toho dňa. Napríklad moja matka, Margita a môj otec, Štefan.

Mikuláš Galanda je moje meno a som umelec. Vyžívam sa v maľbe, grafike i ilustrácie mi nie sú cudzie.

Keď 4. mája 1895 vyšlo slnko, zrodila sa moja maličkosť. Som rodák z Turčianskych Teplíc.

Moji rodičia Margita a Štefan mali ešte tri „mláďatá“ – môjho brata a dve sestry. Otec bol verným štátnym zamestnancom – notárom. Moja matka mala ten najvychýrenejší krajčírsky salón v celej kotline. Vždy sme boli oblečení podľa poslednej meštianskej módy.

Podľa mňa ku šťastiu nestačí nájsť štvorlístok či jeden cent. Šťastie nie je hmatateľné a treba sa k nemu nejakou cestou dopracovať.

Túto cestu asi nepozná nikto na svete. Pre niektorých je šťastím obyčajná voda. Africké deti nepokladajú za šťastie jednotku v škole. Oveľa radšej by sa aspoň raz za čas dosýta najedli. Šťastie je veľmi všeobecným pojmom. Veľakrát si podľa mňa prítomnosť šťastia ani neuvedomujeme. Berieme niečo/ niekoho ako samozrejmosť, no zrazu nastane zvrat a už toho niekoho nikdy nemusíme vidieť. Neuvedomujeme si, čo je pre nás skutočným šťastím.

Čo je to vlastne šťastie? Je to len obyčajné podstatné meno, alebo má nejaký väčší význam? Predstavujú si všetci pod šťastím rovnaké veci, alebo ho vníma každý inak?

Podľa mňa je človek šťastný vtedy, keď ma dobrú náladu, usmieva sa, je veselý a má okolo seba ľudí, ktorí mu tú dobrú náladu vytvárajú, vyčaria mu úsmev na tvári. Ľudia sú šťastní vtedy, keď sa im niečo podarí, sú úspešní, niekto ich pochváli...

Bol pondelok 06:45. Mirko sa práve zobudil a hneď pri dverách v izbe zbadal krabicu s nápisom „Pre Mirka od ocka“. Mirko zdvihol krabicu a položil ju na posteľ. Bola veľmi ťažká, a preto vedel, že  v nej bude niečo veľké. Keď otvoril krabicu, uvidel v nej kovovú kocku. Horko – ťažko ju vybral a všimol si, že na vrchu kocky je gombík. Hneď a bez zbytočného váhania ho stlačil. Vtom sa kocka rozložila a vznikol z nej pol metra vysoký robot. Vzápätí sa predstavil:

 „Ja – sa – volám – Alex – Ahoj“.

Mirko sa potešil a rozbehol sa dole za ockom, aby mu poďakoval. Keď prišiel dole, nikoho nevidel. Pochodil po celom dome, ale rodiča nikde neboli. Pozrel sa aj do spálne, lebo jeho rodičia si radi pospali. Ale oni tam neboli. Mirko mal deväť rokov, a preto sa mu nestalo, že by ostal doma sám, bez dozoru. Rodičia ho vždy odviezli do školy a až potom išli do práce. Jeho rodičia boli vedci a pracovali v technickom laboratóriu za mestom.

Vošiel do izby a neudržal sa... Jeho hnev vybuchol ako časovaná bomba, ktorú už nemohol dlhšie kontrolovať.

Jeho hnev bol neopísateľný, prestal sa ovládať. Nadávky leteli vzduchom.

A on? On sa vznášal svojou nadradenosťou až k stropu. Ju nepustil k slovu ani k čo i len malému prejavu odporu. Bol suverén, ktorý len bil a bil slovami plnými pohŕdania, sebectva, ktoré kvitlo z jeho žiarlivosti.

V rušnom meste kráčajú po chodníku dve ženy. Matka a dcéra. Matka je nízka bledá osoba s láskavými očami, ktoré svet pozorujú akosi zasnívane. Má na sebe skromné oblečenie, jej topánky by už bolo treba vymeniť za menej ošúchané. Dcéra je krásne štíhle dievča. Akoby tie dve k sebe ani nepatrili. Dievča je na rozdiel od matky oblečené veľmi pekne.

Je slnečné júlové popoludnie, deti nadšene zdolávajú preliezky na detskom ihrisku a unavení rodičia, sediaci na lavičkách okolo nich podchvíľou otvárajú fľašky s vodou, aby dodržiavali pitný režim.

Jeho pohľad sa vpíja do slastného objatia matky vítajúcej sa so svojím synom. Jeho pohľad ju nielen privoláva k sebe, ale sa s ňou i nežne zhovára.  Vábi ju svojimi vlhkými očami a zároveň sa lúči s jej  nie jemu určenou vzdialenou láskou, ktorú iba ticho závidí.

Čaká... Škola sa dávno skončila. Ticho sedí na opustenej lavičke a z diaľky pozoruje ostatných spolužiakov, ako radostne vítajú svojich rodičov.  Pozrie sa na hodinky a s neuhasiteľnou nástojčivosťou privoláva svojich rodičov.

Stránky

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať