Próza

Ach. Opäť ráno. Neznášam ich. Kedysi som rána miloval-obzvlášť sledovať východ slnka. No dnes mi len pripomínajú, že som 72-ročný osamelý starý muž. Ešte nikdy som sa tak opustene necítil. Ani keď som sa počas 2. svetovej vojny ukrýval v horách sám celé týždne. Možno ma mali radšej Nemci zabiť. Napokon, rodinu som mal v bezpečí, ktoré v danej dobe ponúkalo Švajčiarsko. A keby som bol ja len vedel, ako ostanem na starobu sám, bol by som sa hádam aj vzdal.

Robíte si srandu?? Zase ďalší? Celý deň si na mňa sadajú ľudia jeden ťažší ako druhý, no toto je rekord. Ouah! Preboha, už ju odfoťte! Ah, super.

Oh, nie. Už volá ďalšieho. No, tento vyzerá ľahký. Aj keď, po tej panej už mi budú pripadať ľahkí asi všetci!

Ten kde sa pozerá? Veď ten foťák je pred tebou! Ježiš. Starci. Všetci do jedného slepí. No super. Však ty budeš mať pokazenú fotku.

„Na štart!“ zakričí na nás tréner. Postavím sa opatrne na štartovaní mostík a čakám na hvizd píšťalky.
„Tri, dva ,jedna“ odštartuje nás tréner v poslednom pretekárskom kole a všetci skočíme do vody.
Ja zažívam znova ten úžasný pocit voľnosti a slobody, ktorý mám, len keď som vo vode a môžem si doslova povedať, že som vo svojom živle.

Kedysi dávno, keď na čele miest boli richtári a existovalo veľa cechov, jeden z najvýznamnejších v meste bol cech krajčírov. Krajčíri každý deň pracovali. Šili oblečenie pre richtára. Prišiel jeden tovariš. Ušil pekné nohavice a košeľu. Majster cechu mu však zo žiarlivosti povedal, že to má celé zle, poprišívané nakrivo a farba je veľmi vyblednutá. Tiež tovarišovi povedal, že len on osobne bude šiť a nosiť oblečenie na radnicu richtárovi. Majster cechu si prial, aby im richtár udelil trhové právo alebo aspoň nejaké privilégium. Takto to išlo asi mesiac.

Bolo raz jedno stredoveké mesto Kežmarok. Malo obrovitánske hradby, za ktorými bola vodná priekopa, cez ktorú viedla jediná cesta do mesta, a to vyklápací most.

V tomto meste žil mladý tovariš Jano, ktorý sa učil za krajčíra. Jedného dňa povedal majstrovi krajčírovi: „Počujte, majstre, mne sa ten náš erb nepáči a prosím vás, povedzte to na stretnutí s naším cechom.“

Cech kováčov ,obuvníkov a krajčírov mali spoločný erb a ten istý názor naň. Vôbec sa im nepáčil, chceli ho mať iný. Bol veľmi biedny- modrý podklad a tri zeleno- žlté pásiky v jeho spodnej časti. No komu by sa páčil ?
Jedného dňa prišiel do mesta nový šikovný tovariš. Nespokojní majstri sa práve vybrali na radnicu za richtárom so žiadosťou o zmenu erbu. Tovariša zobrali so sebou.
Richtár ich vypočul a spýtal sa: „A načo by vám bol nový erb ? Kto by vám ho len vymyslel?“
Majstri sa na seba bezmocne pozerali, keď sa zrazu ozval tovariš: „ Ja, ja ho vymyslím...“

Manželia Barryovci mali dve dcéry. Mladšiu Miu, zábavné, milé a kamarátske dievča a staršiu Rachel. Bolo by zbytočné tu rozpisovať jej pozitívne vlastnosti, keďže ich nemala veľa. Bola sebavedomá. Áno, bola dosť sebavedomá, ale aj skeptická. Všetko brala príliš vážne a takmer nikdy sa nesmiala. Neznášala spoločné výlety, rodinné oslavy, prehnaný optimizmus a ľudí, čo nezmýšľajú reálne. A svoju sestru. Jediná vec, ktorá Rachel napĺňala šťastím, bol tanec. Venovala sa mu už odmalička, dokonca aj jej prvé kroky mali taký ten tanečný nádych.

Tento názov sociálnej siete počujeme prakticky každý deň. Najmä v rozhovoroch mládeže. Ale zamyslel sa vôbec niekto niekedy nad tým, ako táto sociálna sieť vplýva na životy ľudí? Pozrite sa pravde do očí a budete prekvapení.

DENNÍK LAURY SCHMIDTOVEJ

12. 4. 2063, Utorok

Drahý Denníček,

dnes som mala ťažký deň. V škole bola úplná nuda, samé písomky (tí učitelia nás asi chcú zamordovať), dokonca som sa pohádala so Sandrou. Sandra je moja najlepšia priateľka, vari už odjakživa. Zdula sa, lebo som nechcela robiť projekt z dejepisu s jej novou „kamarátkou“ Melanie. Melanie neznášam, vždy mi pokazí deň, zvlášť vtedy, keď s ňou mám spolupracovať, a to je teda dosť často (učitelia si zjavne zmysleli, že z nás urobia najlepšie kamošky). Vždy mi rozkazuje, má nezmyselné nápady a potom to aj tak musím zrealizovať sama. Dejepis milujem. Jednoducho ma to baví a tak si nenechám pokaziť projekt na takú úžasnú tému. „Európa v rokoch 2003 až 2013“. Už mám predstavu, ale tú si zatiaľ nechám pre seba, neboj sa, o výsledku sa dozvieš prvý, Denníček.

Atmosféra v našej triede počas písania písomky

Naša trieda pred písomkou by sa dala nazvať rozšliapaným mraveniskom. Každý behá ako splašený, hľadá si dobré miesto na bezpečné používanie ťahákov alebo niekde blízko pri našom triednom géniovi - Katke. Tesne pred zazvonením si každý overuje správne odpovede na potenciálne otázky.

Zvoní.

Do triedy vstúpi profesor s vážnou tvárou a papiermi v ruke. Každý sedí sám, jeho jediní spoločníci sú papier, pero, možno aj peračník.

Stránky

Najbližšie udalosti na škole

Názov Dátum udalosti Popis
Noc výskumníkov 2019 27.09.2019 - 07:40

Dňa 27. 9. 2019 (piatok) sa žiaci 7. z triedy zúčastnia...

Kontakt
Spojená škola - Gymnázium Mikuláša Galandu Turčianske Teplice
Horné Rakovce 1440/29
03901 Turčianske Teplice
Tel.: Riaditeľ školy: 0918 947 252
Tel.: Tajomníčka: 043 492 23 28
E-mail: skola@gymtut.edu.sk

qrcode.gif

Server
Debian GNU/Linux, pripojenie do Internetu zabezpečuje INFOVEK, Rodičia (HW, feb. 2009), história webového sídla, správa servera od r.  2002 - P. Štrba.

Mapa stránky

Beží na Drupale
Odoberať Syndikovať